Bohyňa

Idem k mame vypratať chladničku a pozrieť susedy. Prichádzam okolo desiatej, vyťukám kód, dvere sa neotvárajú. Aha, asi budú zamknuté. Prosili sme susedov, aby nezamykali, nikto cudzí sa dnu nedostane, netreba mať obavy. Ak by mama potrebovala rýchlu pomoc, je to komplikácia. Nerešpektovali to a dnes už nebol ani dôvod. Vedia, že mama je preč. Telefonujem tete J. Zodvihne to po dlhšom zvonení, niečo rachotí, neozve sa, hovor sa preruší. Skúšam znova, konečne sa prihlási.

„Dobrý deň, teta, nemôžem sa dostať do domu. Idem k mame, asi máte zamknutý vchod.“

„Áno, áno, idem vám odomknúť, Gabika.“

„Som rada, teta, že vás vidím, aj tak som chcela u vás zazvoniť. Chcela som vám porozprávať o mame, ako sa zabývala a poďakovať vám za všetko, čo ste pre ňu robili. Viem, že to nebolo ľahké, poznám maminu povahu. Napriek tomu ste na ňu nezanevreli a vždy pomohli. Veľmi si to vážim, ďakujem!“

Teta je ešte viac zohnutá, ako naposledy, musí zakláňať hlavu, aby sme si videli do tváre. Mama by jej povedala – vystri sa, Lydka! To len treba chcieť! Neopúšťaj sa!

Teta sa usmieva: „Keď som jej bola gratulovať pred dialýzou, ako tá na mňa skríkla.“

„Všetko viem. Mama sa mi vždy pochválila, aká bola na vás odporná. Práve preto si vás veľmi vážim, že ste to znášali.“

Podávam jej fľašu griotky a bonboniéru Merci.

Nahnevá sa: „Toto nezoberiem! Ako vás to napadlo! Ja som to robila z presvedčenia, z dobrého úmyslu. Viete, ako by som sa cítila, keby som si to zobrala?“

„A viete, ako sa budem cítiť ja, keď si to nezoberiete? To je len maličkosť, pozornosť. Neplatím vám za to.“

„V žiadnom prípade!“

„Ani keby ste mne tým urobili radosť?“ skúšam.

„Nie.“

„Teta, aspoň túto Hanácku griotku. Chutila vám u mamy. Bola som ju pre vás kúpiť v Pime za Maxom,“ snažím sa ju obmäkčiť.

Zafungovalo.

„Dobre, tak tú si zoberiem a tieto čokoládky posielam ja vašim vnúčatkám – Hanke a Ninke, ukazuje na bonboniéru.“

Rozlúčime sa a kráčam o poschodie vyššie za tetou P.

„Dobrý deň, teta. Prišla som k mame pozrieť chladničku a pri tej príležitosti aj vás.“

„Poď ďalej, Gabika!“

„Teta ponáhľam sa, Petra je doma sama, aby som stihla autobus naspäť. Chcem vám iba povedať, že mama sa má dobre, je tam pani Č. zo Soblahova, ktorá poznala vášho muža, aj môjho tatu, aj Anku H. pozná. Jedna pani z banky a ešte známa z mestského úradu.“

„Tak som rada!“ tete očividne spadol kameň zo srdca, mala o mamu obavy.

„Už im tam šéfuje. Včera mali vynikajúci obed, ale bol studený. Povedala sestričke, že to takto nejde. Oni ho dovezú autom a rovno im to dajú na taniere. Musia to predtým zohriať. Sestrička jej ešte poďakovala, že ich na to upozornila, niečo s tým spravia.“

„Veď mame nechutí!“ s iskrou v oku napodobňuje mamu.

„Presne. Aj vy ste ju prekukli, že? Nechutí jej, neje, ale kelímky s jedlom sa zázračne rýchle vyprázdňovali.“

„Viem, koľko zjedla, keď sme mali niečo na záhrade,“ pritakáva teta.

Zopakujem v podstate to isté, čo susede J. Ospravedlňujem sa za všetky mamine vývrtky.

Teta sa smeje: „Tvoja mama je bohyňa! Ale v dobrom slova zmysle. Jej to tak myslí!“

„A manipulátor“, dodávam ja.

„No mňa nezmanipulovala. Ja som jej vedela povedať – takto Zuzka nie. Vieš, čo mi pred Vianocami povedala? Že som sa od nej odstrihla! A že keď ide do záhradky, naschvál otočím hlavu, aby som ju neviedela!“ 

"Viem, teta. Ona mi to všetko dopodrobna rozprávala, netajila sa tým. Viem, čo stvárala a napriek tomu ste ju mali radi, nezanevreli na ňu a boli vždy ochotní pomôcť, porozprávať sa sňou."

Poučená z dola, obidve bonboniéry a griotku položím na policu pred dverami, skôr, než zazvoním.

Ešte raz teta veľmi pekne ďakujem, vám, aj vašej dcére. Mama mala šťastie na dobrých susedov. Inak by tu tak dlho nemohla ani sama bývať. Bol to určitý stres aj pre vás, mysleli ste na ňu, čo tá Zuzka.“

„Ver mi, že som ju na každú dialýzu odprevádzala očami spoza okna.“

Toto je pre vás a pre Lenku, ukázala som a bežala dole schodmi, aby nemala možnosť so mnou bojovať.

Z chladničky som niečo vyhodila, niečo zobrala so sebou. V igelitke som niesla zmrazené jedlo v kelímkoch, ktoré som mame priniesla nedávno, nestihla ho zjesť. Cestou na autobus narazím na Betku, ide z prechádzky.

„Teta, ak sa neurazíte, tuto je zmrazené jedlo, čo mama nestihla zjesť. Idem na autobus, nechcem to prevážať.“

„Ďakujem, Gabika. Pozdravuj mamu!“

***

„Dobrý deň. Tu je dcéra pani Alexyovej. Mohli by sme zajtra prísť pozrieť mamu traja? Dcéra, syn a vnuk.“

„Ste nahlásení?“ pýta sa sestra.

„Práve sa nahlasujem. Dnes je sobota, chceme prísť v nedeľu. Nestačí deň vopred?“

„Na víkend treba už v pondelok, utorok. Ja mám plno. Nemám vás kam dať.“

„Veď my by sme mamu zobrali von. Do neďalekej kaviarničky.“

„Viete čo, takto sa dohodneme. Zavolajte zajtra okolo pol desiatej sestre, ktorá bude mať dennú. Mama je celkom sebestačná, ak ju chcete zobrať von, môžete.“

„Ďakujem! Viete, my sme noví, nevieme ešte, ako to funguje.“

„Mama práve odišla na dialýzu. Má u seba na izbe aj Lexaurin, ako chcela, aj sa ráno osprchovala, všetko je v poriadku.“