Sťahujeme sa

O šiestej zvoní telefón. Babka Zuzka volá.

„Áno, mami?“

Praskanie, šušťanie, žiadne hlasy. Skúšam vykrikovať, či sa chytí. Hovor pozdržaný, napokon sa spojenie preruší. No nič. Asi sa jej v kabelke zapol. Keď nezavolá do siedmej, hovorím si, má ho vybitý.

O štvrť na deväť – babka Zuzka volá.

„Áno, mami?“

„Vieš čo, je to tu hrozné. Dali mi tu také ohrady, nemôžem cez to ani nohy prestrčiť.“

„To ti len na noc hádam.“

„Nie. Aj cez deň by som mohla spadnúť,“ hovorí ironicky.

„Veď si dnes bola na dialýze.“

„Áno. Bola. Teraz prišla sestrička, že dajte si to z uší von a spite. Dala mi dvojdecovú šálku vody, že aj tak viac vypiť nemôžem. Tak som tu sama na seba odkázaná.Hrozné.“

„A kolegyňa už spí?“

„Čo ty už spíš?“

„Nie, mami. Či učiteľka spí.“

„Pravdaže. Tu sa spí stále. Zajtra mi idú trhať ten zub.“

„O koľkej?“

„To mi nepovedali. To je tajné. To až zajtra sa dozviem,“ opäť nasadí ironický tón.

„Tak mi potom zavoláš, ako to dopadlo.“

„Ani neviem, koľko je hodín.“

„Je pol deviatej.“

„Tak to by som sa ešte mohla do rána vyspať.“

„Pravdaže. Upi si trošku vody a pokús sa zaspať.“

„Peťka už spí?“

„Nie. Ide pozerať Nemocnicu. Ten seriál pozerá.“

„Šak aj ja som to kedysi pozerala.“

„Dobrú noc, mami, dobre sa vyspinkaj, zajtra zavolaj.“

Ráno volá vrchná sestra zo Seniorville.

„Nezľaknite sa, všetko je v poriadku. Len som vás chcela informovať, že mamu sťahujeme na prvé poschodie. Táto noc bola zlá, mama bola dezorientovaná, potrebujeme ju mať pod dohľadom. Pani Stopkovej pracuje srdiečko len na tridsať percent, ona sa potrebuje vyspať a bola v noci rozrušená. Za posledné dni sa mame zdravotný stav zhoršil, nemôžeme ju nechať na druhom poschodí. Z dialýzy chodí vyčerpaná, dohodli sme sa so sanitkárom, že bude chodiť na vozíku.“

„Všimla som si to aj ja. Už v nedeľu pri návšteve, aj včera, keď mi telefonovala. Premýšľala som, čo spustilo túto rapídnu zmenu. Jeden týždeň sme spolu bez problémov komunikovali a zrazu to prišlo skokom. Nedávate jej nejaké lieky na upokojenie? Alebo, mohli to spôsobiť lieky proti bolesti? Lebo ju zrazu už ani ruka nebolí, ani zub, len je popletená. Mala som podozrenie aj na prudké zýšenie cukru. V stredu bola za ňou moja dcéra, priniesla jej moravské koláčiky na ponúkanie, či ich ona večer sama nezjedla. Stúpol jej cukor, voda, museli jej veľa odčerpať, potom sa jej hlava motala, spadla a už to išlo.“

„Takto. My sme s kolegyňami tiež rozmýšľali, čím to je. Ale. Lieky na bolesť mala mama pri sebe, mala si ich dávkovať sama, podľa intenzity. Dala si liek raz, dva, viac ho nebrala, my  sme jej ho nedávali.Ona chcela mať lieky pri sebe, ja sama, ja sama. Keď sme ju sťahovali, našli sme lieky,čo jej predpísal doktor v ambulancii chronickej bolesti, aj Ibalgin tam mala, aj Lexaurin, zobrali sme jej ich a včera večer sme jej dali Lexaurin. Tie koláče sme jej sťahovali z izby do izby, nakoniec sa vyhodili, lebo už boli tvrdé.“

„Tak toto mi neklamala. Hovorila, že ich ani nochutnala, lebo v ten večer mala plné brucho a potom jej už nechutilo jesť. Môžem sa opýtať na to jedenie? Stále hovorí, že jej nechutí. Ale to hovorila aj doma a pritom jedla dosť, až moc.“

„Je pravda, že v poslednej dobe toho na obede moc nezjedla.To nám hovorila kuchárka. Ale teraz sa chodí stravovať na prvé poschodie a tam sme ju práve chválili, že sa pekne rozjedla.“

„Ďakujem vám! Som veľmi rada, že ste mi zavolali a overila som si niektoré informácie. Nesmierne si vážim, ako sa o ňu staráte. My by sme to absolútne nezvládali. Ja mám dcéru na vozíku. Takto som spokojná, že je o mamu dobre postarané.“

„To ma teší. My vždy informujeme, keď sa zhorší zdravotný stav, keď sťahujeme. Volali sme vášmu bratovi, ale ten nedvíhal. Máme vás napísaných v poradí brat, dcéra, vnučka.“

„Brat ešte spí, on vstáva okolo obeda a v noci je hore,“ usmievam sa.

„Dobre. Informujte, prosím, aj jeho.“

„Samozrejme.“

Premýšľam. Nezavolám mu. Nájde zmeškaný hovor, zavolá on im. Nech si to vypočuje sám a nedáva mne tisíc otázok, čo som sa mala opýtať.