Plače

V stredu podvečer- babka Zuzka volá. Tá má energie! Volala dopoludnia, bola za ňou Iva a po návšteve znova telefón.

„Áno, mami?“

„Tak tu bola tá Ivka. Sľúbila mi, že ma zoberie niekedy na taký dobrý obed. Lebo ja som tu hladná. Na obed sme mali zemiakovú kašičku s takou krúpovou kašou, to je hladné. A do večere som veru vyhladla. Našťastie bola teplá, lebo ten chlebík mi už veru nechutí. Fliačky s kapustou a oškvarkami. Ale tie fliačky, aby si s lupou hľadala.“

„Kapusta hlávková, či kyslá?“

„Čo ja viem, šak aby si ju lupou hľadala.“

„Šak ako to chutilo? Kyslo, či sladko?“

„Čo ja viem.“

„Iva ti nič nedoniesla?“

„Nie.“

Vracia sa k ránu, ako robila krik, chcela dať zavolať aj riaditeľa a sestrička jej ukázala, aký má mokrý chrbát, že im musí uznať, že toho majú veľa. Dobre, nehovorím, že je to vaša vina, ale musíte to zariadiť tak, aby ste sa k nám správali ako k ľuďom, jej povedala. Rozplače sa.

„Gabika, čo som ja komu urobila, že som musela takto dopadnúť? Veď som nikomu neublížila. Prečo ma pánbožko takto trestá?“

„Ja viem, mami, že je to ťažké. Ale skús si každý deň nájsť niečo, na čo sa budeš tešiť. Že ťa zavezú hore za kamarátkami, že prídeme my za tebou. Predstav si, že by ťa hneď na začiatku dali na prvé poschodie. Bola by si tam celkom stratená. Takto si si hore našla kamošky, ktoré ťa prídu pozrieť a môžeš aj ty s nimi kávičkovať. Sestrička ťa tam určite zavezie, keď budeš chcieť.“

Upokojí sa.

„Len si neviem predstaviť, ako to tu tá Pavla zvládala.“

„Mami, tetu Pavlu veľmi chválili. Ona tu bola taká zmierená, pokorná. Nesťažovala sa. Čo jej dali, zjedla, nevadili jej ani zábrany pri posteli. Cez deň bola na vozíku. Vtedy bol covid, aj s návštevami boli problémy. Sama si zavolať nevedela, iba sestrička ju dala Danke k telefónu. Nepočula dobre, tak to boli také rozhovory.“

„Vidíš, tak si hovorím, že tým, čo už nevnímajú, je lepšie. Tá jedna je tu celkom mimo.“

Minule si hovorila, že našťastie, mne hlava slúži, môžem si rozkázať. Tí chudáci, čo sú mimo, sú celkom odkázaní na nich.

„Zajtra ti zavolám po dialýze. Keby som ti niekedy nezavolala, vedz, že je na vine telefón. Mišovi som stále hovorila, nech sa mi na to pozrie. Šak šak, nemal kedy. Potom som sa sťažovala tej kamarátke. Ona hovorí, ukáž, ja ti to spravím. Dva razy tam ščukla a bolo. Aj som si myslela, že sa na toho Miša budem hnevať. Ale už sa nehnevám.“

„Mami, nehnevaj sa na nikoho. Hnev vždy viac ublíži tomu, kto sa hnevá, ako tomu, na koho sa hnevá. Ťažilo by ťa to.“

„Aj ja som si tak povedala. Takto naňho zakričím, keď ide okolo – Mišo, zavezte ma hore! Mišo, zavezte ma dole!“

Takto som to nemyslela, ale dobre. Mišo je určite poctený, že si mu odpustila a robíš si z neho poskoka.

Popýta sa na deti, na Petru, rozlúčime sa.

Píšem Ive: „Ty si babke nedoniesla ten koláčik a minerálku?“

„Nie. Po kauze „otrávila babku moravskými koláčikmi“, jej nebudem nosiť nič. Minerálku a citrónovú šťavu som dala sestričke, snáď sa to k nej dostane.“

Posielam jej iba rozrehotaného smajlíka.