Tiene sa stále menia

Nikdy som nemal vstúpiť do toho lesa. Ale niekedy len tak zamyslene prekračujem z nohy na nohu a ani neviem kam. Ponorený do seba nevnímam okolie. V ten deň som kráčal spolu so svojim tieňom po pravom boku. Bol dlhší ako ja. Spokojne sme šli. Ticho a pomaly. Občas zafúkal slabý vietor, lístie zašumelo  a  konáre stromov zavŕzgali. Po nejakom čase som letmo zahliadol nejakú červenú dlhú čiaru, ktorá sa vinula lesom. Trochu ma rušila z mojich bezcieľnych úvah. Môj tieň sa zmenil. Plazil sa popri stuhe. Videl som ako vnára  dlhé prsty pod korene stromov a snaží sa ich zachytiť. Pokúšal sa otočiť opačným smerom, tam odkiaľ sme prišli.  Ešte sa mi nechcelo vracať. Kráčal som ďalej. Tieň sa kŕčovito pridŕžal stromu, ale napokon sa od neho odtrhol a preletel naspäť ku mne. Zmätene sa krútil okolo mojich nôh.  Až vtedy som sa zastavil a porozhliadal. Vietor ustál. Nepočul som žiadne zvuky lesa. Žiaden spev vtákov ani šuchot lístia.  

Na nízkom kopci stála zrúcanina hradu s vežou.  Slnko pomaly zapadalo a zo stromov  nehlučne skĺzli obesenci. Spod kôry stromov, cez vyhryzené chodbičky lykožrútov, vyliezali kryptonožce. Malé neviditeľné tvory, ktoré  rozsievajú strach. Cez korienky vlasov pomaly prenikali do môjho vnútra, zabárali sa hlbšie a hlbšie. Rozliezali sa po celom tele až po končeky prstov.

„Kde to sme?“ spýtal som sa tieňa. Nepovedal nič. Chcel som odísť preč z tohto divného miesta. Zrazu sa zo zrúcaniny ozvala tichá melódia. Ako jemný vánok rozhojdala  vety stromov.  Obesenci so smutne  zvesenou hlavou  sa rozknísali.

Pristúpil som bližšie k veži. V rozpadnutom okne stála silueta ženy. Česala si vlasy a spievala clivú pieseň bez slov, ktorá postupne prešla do kvílenia.  Striaslo ma.  Chcel som nepozorovane ujsť, ale stúpil som sa na peň obrastený machom. Konár zapraskal a vtedy si ma všimla. Prestala spievať a  naklonila sa. Z okna veže vykĺzli jej dlhé tmavé vlasy zviazané stuhou a plazili sa ku mne.

“Vrátil si sa?“

Pramene sa rýchlo ovili okolo mojich členkov, stúpali vyššie. Poláskala ma nimi v rozkroku. Cítil som jej dych a jazyk v mojom uchu, hoci ešte vždy stála na veži.

„Chýbal si mi,“ zavzdychala.

Vlasy sa ďalej krútia okolo mojej hrude,  stuha sa pevne obtáča okolo môjho krku.

„Keď si odišiel, rozsypala som sa na tisíc kúskov,“ jemne ma hryzne do druhého ucha.

Myslíš, že budem plakať?“ cítim jej dotyk na mojich prsiach, nechtami sa zarýva do kože. Zároveň sa dívam na tiene jej rúk, ktoré  sa odrážajú na stenách za oknom veže.

Chcel som niečo povedať, ale zovretie zosilnelo.

„Nebudem plakať!“ vykríkla a zatiahla za stužku.

Spadol som na zem, rukami som sa márne snažil uvoľniť zovretie hrdla. Mykal som nohami, neviditeľné tvory strachu sa vo mne zdesene hmýrili, nemohol som sa nadýchnuť. Môj tieň sa pomaly vytrácal. Zrazu stále vedľa mňa. Zahmlene som vnímal ako sa nado mnou skláňa a hladí ma po tvári.

„Si iba prach a tieň tieňa. Ale aj tak ťa budem navždy milovať,“ zašepkala a na líce mi dopadla chladná kvapka.