Len aby som vedela

V piatok prišli mladí na obed. Na tretiu boli objednaní k babke.

„Hanka, ideš s nami, pozrieť babku Zuzku?“ pýta sa tato Mišo.

„Nieeee, ja chcem zostať s Gabkou.“

„Dobre. Tak máme jedno miesto voľné. Ideš s nami, Peťa?“

„Áno.“

Prekvapila všetkých. Bránila sa návštevám, že si chce babku zapamätať takú, aká bola naposledy u nás. Vrátila sa odtiaľ rozhodená, nemala som čas venovať sa jej. Až keď všetci odišli, zdôverila sa.

„Keď ma uvidela, potešila sa. A to bolo všetko. Monka vytiahla koláčiky, babka sa na ne vrhla, div ten alobal neroztrhala. Dva zjedla a hneď – zabaľ mi to, Miško! Potom prišla učiteľka. Babka na ňu zazrela a povedala – nemám ju rada. Ona nám chcela ukázať babkinu fotku na nástenke vo vestibule. Tí traja sa išli pozrieť, nás nechali pri stole. Myslela som, že keď budeme samy dve, bude sa so mnou rozprávať. Len sa opýtala, ako sa mám a začala byť nervózna, kde toľko trčia. Pokúšala sa vstať a ísť k chodítku, aby mohla ísť za nimi. Cítila som sa bezmocná, keď som jej nedokázala pomôcť a zároveň mi bolo divne, že by ma nechala samú v tej veľkej spoločenskej miestnosti. Okrem nás tam nebol nikto.“

„Neber si to tak. Veď vieš, babka má svoj vek, už jej nedochádzajú takéto súvislosti.“

„Keď sme odchádzali, začali sa zhromažďovať babky na večeru, každému ma ukazovala – to je tá moja vozíčkarka. Bankárka ma pohladila. To bolo príjemné.“

Pozerala telku, ale stále nebola vo svojej koži. Večer som si k nej išla ľahnúť.

„Vieš, ja mám strach, že to bolo naposledy, čo som ju videla.“

„Peti, babka prežila kus života. Je prirodzené, že raz to bude naposledy. Teraz si pozerala dokument o Jiřím Štaidlovi. Mal tridsať rokov, keď zahynul. Úžasný hudobník, textár, bol mladší ako ty. Babka má deväťdesiatštyri. Mala by si byť rada, že si sa predsa len odhodlala ísť za ňou. Práve preto, že nevieš, kedy príde ten deň.“

V utorok popoludní. Julo volá: „Gabi, telefonovali mi zo Seniorville, mama je v nemocnici. Bola zavodnená, zle sa jej dýchalo, ráno ju odviezli, nechali si ju na geriatrii. Myslíš, že ju zasa z toho dostanú?“

„Určite. Ktovie, koľko toho zasa vypila. Pomôžu jej tam. Nie je to prvý raz.“

„Idem z kardiológie, myslíš, že by som sa tam mal zastaviť?“

„Nie, Julino. Zbytočne by si tam išiel. Ona je teraz aj tak na dialýze. Ak bude môcť, zavolá mi večer. Dám ti vedieť.“

Sestrička z dialýzy volá: „Volám správne? Ste dcéra pani A.?“

„Áno, som.“

„Mama je na dialýze, stále ma prehovára, aby som vám zavolala, že je v nemocnici, lebo vy to určite neviete. Telefón zostal na oddelení, nedali jej ho so sebou.“

„Ďakujem, ste milá, že ste zavolali. Povedzte, prosím, mame, že vieme. Bratovi volali zo Seniorville, on mne. Aj deti už vedia. Všetci na ňu myslíme, držíme palce, nech ju čo najskôr dajú dokopy a prepustia.“

Mama, ty mi aj po Svätom Petrovi odkážeš, že už si tam.