Plavba

Iva je koncom apríla práve u nás, keď jej zvoní telefón.

„Chryma volá. Asi nám doviezli babku z Nitry. Áno? Dobre. Dobre. Dohodneme sa a oznámime vám termín.“

Vylučovacou metódou jednotlivých členov rodiny sme sa zhodli na utorku 16.mája o 16.30.

Na druhý deň idem skontrolovať hrob, povyhadzujem živé zvädnuté kvety, zostali dva veľké umelé vence. Tabuľka s menom otca nie je demontovaná, nič sa nezmenilo. Zájdem osobne do kamenárstva, či by nemohli do 16.mája vybaviť objednávku, budeme ukladať maminu urnu. Pani ochotne vyberie našu z hŕby ostatných a sľubuje, že sa vynasnažia vyhovieť nám, teoreticky je to možné. Deň pred mi telefonuje. Je jej ľúto. Tabuľka je vo firme, ale pán, čo maľuje písmená, je už týždeň chorý, nedalo sa. Nevadí. Snaha bola.

V utorok prichádzajú naši z Nemšovej na obed. Prší.

„Tá babka v nebíčku nevedela zariadiť, aby dnes svietilo slnko?“ podotkne Monka.

„Ktovie, či v tom nebíčku je. Čo ak prikladá niekde pod kotlom?“

„Gabena! Keby ťa tak mama počula!“ zahriakne ma Monka.

„A možno si to priala vo veľkom štýle ako v amerických filmoch. Tam bývajú pohreby zásadne s dáždnikmi, za veľkého lejaku,“ pokračujem.

Naobedujeme sa, tato Mišo odchádza do práce, s deťmi je divočina. Ninu sa podarí na hodinku uspať. Iva má prísť o 15.50, pôjdeme jedným autom. Petra odmieta účasť, aspoň sa zmestíme. S Filipkovcami sa máme stretnúť pri hrobe. Naháňame deti, obliekame, berieme dáždniky. Dážď potešil aspoň Hanku. K štvrtým narodeninám dostala ružový detský dáždnik. Má premiéru. Aj by sme to stihli, keby práve ľudia nešli domov z práce, každý vlastným autom. V kabelke mi drnčí mobil. Julo. No zbohom! Oni sú už tam, v lejaku, bude nervózny. Volám mu späť.

„Len som ti chcel povedať, že sme na ceste, stojíme v zápche.“

„To je super! My sme tiež v zápche, tak sa nebudete hnevať.“

Prichádzame tesne po nich. Páni hrobári už majú všetko nachystané, napriek dažďu, nič neodflákli. Prestretý koberček z umelej trávy, na ňom urna. Vrchná platňa je na valčekoch, posunutá, aby vznikol priestor pre vloženie. Nad truhlou babky Aničky je polica s urnou uja Janka, môjho tatu, pribudla mamina. Obrad prebehol rýchlo, rovnako ako pri tatovi, nevieme, čo sa od nás očakáva. Dávame súhlas so zatvorením hrobu, idem so zamestnancom Chrymy k jeho autu vyrovnať účet a podpísať faktúru. Naši stoja zatiaľ pri hrobe. Keď prichádzam, počujem brata: „Všimli ste si, že keď sme sem prišli, dážď zosilnel?“

„Áno. Akoby niekto vylieval vedrá vody. To iste babka – toľko času ste mali a ani tie písmená ste mi nestihli napísať?!“ smeje sa Iva.

„Zase ste prišli neskoro! Že zápcha. Nemohli ste ísť z domu skôr? Čo ste len mali také dôležité na robote! Ani na ten sprostý pohreb mi neprídete načas!“ parodujem ju ja.

Rehoceme sa jak diví, našťastie tam nikto v tom daždi nie je. Mysleli by si, že sme sa už nevedeli dočkať, kedy ju pochováme, ale nie. Vždy sme boli takýto a mama nás práve takých mala rada. Smiala by sa s nami.

Mali sme v pláne ísť si spolu niekam sadnúť.

„Monka, ak sa ti nechce v tom daždi vyberať decká zo sedačiek, môžeme sa stretnúť inokedy,“ navrhujem jej.

„Nie, nemám s tým problém.“

Zaparkujeme pred Formulou. Nina je vyložene kaviarenský typ. Len čo spojíme dva stoly a Monka ju posadí do detskej stoličky, radostne sa hemží, výska, rozdáva úsmevy. Aby sa nesápala po jedle okolosediacich, podáva jej balíček jablkových chrumiek. Zopár ich pochrumká, ale mamine palacinky sa jej pozdávajú viac. Dojem svoje, vyberám Ninu zo stoličky a odchádzam, nech si ich aj mamina vychutná. Pri veľkom stole s futbalom behajú chlapci čašníčky. Keď podídeme k nim, odbehnú, schovávajú sa za stĺp, odkiaľ s veľkým smiechom vykúkajú raz z jednej, raz  z druhej strany. Nina je z tejto hry celá bez seba, zachádza sa smiechom a robí na nich kúk. Iva sa u nás nestihla najesť, objedáva si vyprážaný syr so zemiakmi a tatárkou. Hanka si objednala palacinky, ale uprene pozerá do Ivinho taniera. „Takéto ja ľúbim!“ Jedia spoločne, jeden hlt Iva, jeden Hanka.

„Ešteže ti mama navarila. Inak by si bola hladná, Ivka,“ komentuje so spoluúčasťou Monka.

Čašníčka nás upozorňuje, že majú otvorené iba do šiestej. Naložíme deti znova do sedačiek, vyrážame domov, keď volá tato Mišo.

„Nie, nie. Prídi ku Gabike, my už ideme domov. Zatvárali dnes už o šiestej.“

„Mišo hovorí, že mám zaparkovať pred zuškou. Nechápem. Čo si chce sadnúť Ive na kolená?“ čuduje sa Monka.

„Možno chce iba dáždnik. Dal nám obidva do auta, asi jemu nezostal,“ uvažujem ja.

Mišo vybehne zo zušky  s úsmevom a dáždnikom, otvára kufor, skočí do neho, zabuchne dvere a kričí – ideme!

„Ty si sa zbláznil. Ja ťa cestou zabijem, mňa zavrú a deti zostanú samé, siroty!“ lamentuje neskúsená vodička.

Mami, bolo super! A v nedeľu som objednala plavbu loďou po Váhu. Ideme všetci. Budeme sa stretávať čo najčastejšie, ako si si priala.