Chlapec, ktorý zatúžil žiť

Kráča ticho ulicou. Vonku svieti slnko, na nebi nie je ani mráčik. Okolo neho chodí veľa ľudí. A každý sa niekam ponáhľa. Mohol by len hádať, kam asi teraz idú. Možno idú do práce na poobednú smenu. Možno idú vyzdvihnúť dieťa zo školy. A možno len kráčajú po ulici a premýšľajú, ako on. Ale on ich nevnímal. Nepremýšľal nad nimi. Bral ich ako niečo, čo v tej moment neexistovalo. Ani oni ho nevnímali. V tej chvíli na ulici bolo veľa ľudí, no nikto si v ten moment nepovedal, že je iba vedľajšia rola v príbehu druhého človeka. Každý z nich sa bral ako hlavná postava. A možno nie každý. Aspoň on v tej chvíli nie. 

Možno to bolo tým, že bol až príliš zahĺbený v myšlienkach, komu asi robí vedľajšiu roku. Nebolo to totiž prvý krát, čo mu lekár povedal, že už mu nezostáva veľa času. Že by si to mal vážiť, pretože len málo takým ako je on je umožnené žiť život taký, ako vedie on. Vedel to veľmi dobre. Vraveli mu to už od malička, opakovali mu to neustále dookola a každý deň robili akoby to mal byť posledný. Časom ich to prestalo baviť. Stále to však očakávali. A predsa mal teraz 16 rokov, kráčal po slnečnej ulici, akoby vôbec za pár dní, hodín, minút, či sekúnd nemohol umrieť. Ale on mohol. Nevedel kedy presne sa to stane. Vedel, že asi zaspí a už sa nikdy nezobudí. A on stále premýšľal.

Premýšľal, kde urobil chybu, že necíti strach. Nikdy ho necítail. Nebolo nič čo by ho na tomto svete držalo. Rodina sa od neho vzdialila keď sa to dozvedeli. Nechceli trpieť, keď oňho prídu. A on ich chápal. Nevyčítal im to. No nerozumel tomu, prečo sa jeho rodina bála jeho smrti viac, ako on sám. Každý deň si ľahol do postele s tým, že už sa nemusí zobudiť a každý deň zaspal pokojný a bezstarostný, akoby to tak vlastne vôbec nebolo. Kde teda bola chyba? Bola chyba v ňom? Alebo v jeho živote? Prečo sa smrti nebál? To boli veci, ktoré ho trápili.

Kráčal medzi ľuďmi, no nikdy necítil, že by s niekým z nich mal prepletený osud. Ľudia okolo neho často vravia, že ľudské osudy a životy sa preplietajú. Niekedy sa prekrížia a potom zas navždy rozpletú. Niekedy sa ešte nájdu. Niekedy spolu zostanú navždy. Ale čo on? Jeho životné linky neboli prepletené ani s jeho rodinou. On to tak cítil. Preto tomu radšej neveril. A aj keď ešte nebol dospelý, už si ani nepamätal časy, kedy ich linky prepletné boli. Sami sa od neho oddelili. Sami rozplietli ich životné linky. Bolo to ich rozhodnutie a on s tým nemohol nič urobiť, len sa to snažiť pochopiť.

Necítil sa osamelí. Vždy tak nejako vedel, že sa mu neoplatí robiť si priateľov, hľadať lásku.... pretože aj tak umrie a všetko čo po sebe zanechá bude smútok. Takto po sebe nezanechá nič. Nikto o ňom nebude vedieť, nikto za ním nebude plakať, pretože nikto si ho nebude pamätať. Nikto nebude vedieť kto bol, ako žil, ani ako sa volal. Bude pre nich iba niekto kto umrel veľmi mladý a nemal nikoho. A predsa sa nad tým nikdy nezamyslel. Predsa mu to vždy bolo jedno. Vždy až doteraz. Pretože už sa cítil unavený, čakajúc denne na deň, ktorý bude konečne ten posledný. Už sa cítil unavený žiť s tým, že umrie. Nebojí sa toho. Ale kvôli tomu, že stále čaká na smrť, si stále viac uvedomuje, že vlastne ani nikdy naozaj nežil.

A to je to, čo ho trápi. Nikdy si neprial byť niekto iný. Byť zdraví a žiť dlhý život. Prial si len to, aby konečne prestal život iba prežívať. Pretože kto vie,možno už ten ďalší výdych bude jeho posledný.