Vzácne stretnutia

Mama udržiavala kontakt so svojim bratrancom Jarom, synom Kateriny, sestry mojej babky Aničky. Rovnako s Marienkou, dcérou svojej sestry Anče. Vždy ma podrobne informovala o každom stretnutí, telefonáte. Po pohrebe som si uvedomila, že je koniec, musím pokračovať ja. S Marienkou sa odvtedy stretávam pravidelne, ale s Jarom včera po prvýkrát od pohrebu, pre jeho zdravotné problémy. Ťahá mu na osemdesiatpäť. Nemohla chýbať moja Iva, ktorá sa intenzívne venuje rodokmeňu a zavetrila zdroj informácií. Rovnako Marienka roky pátra. Na rozdiel od Ivy, ktorá má všetko v počítači, priniesla veľkú knihu, kde ručne zaznamenáva, prikladá fotografie. Prišiel aj brat Julko a Jarova žena Marta. Sympatické žieňa, akoby sme sa poznali odjakživa. Vďaka starým fotografiám, ktoré priniesol Jaro, spoznávame prababku Betku z drietomských kopaníc, ktorá zomrela sedem rokov pred mojim narodením, ujca Joža (brata babky Aničky).

„Jožko ostal po skončení vojny kdesi v Taliansku. Cesta odtiaľ mu trvala strašne dlho. Nedostali žiadnu správu, nevracal sa, mysleli si, že je mŕtvy. Až koncom mája, začiatkom júna sa objavil na dvore celý zbiedený. Mysleli si, nejaký žobrák. Doniesli mu von najesť, šak to boli dobrí ľudia. Dali by každému. A on hovorí – mamička! Čo ma nepoznáte?! Veď ja som váš Jožko! To bolo radosti!“ spomína Jaro, čo mu rozprávala mama  Katerina.

„Gabika, keď som čítal Mamoviny, vynorila sa mi spomienka, sám som bol z toho prekvapený,“ hovorí Jaro. „Sedel som jako chlapčisko v kuchyni, čítal som. Naši si ma nevšimli, alebo si mysleli, že nepočúvam, ale ja som mal ušiská nastražené. Mama prišla z rínku, tato z roboty a hovorí mu taká najedovaná – predstav si! Stretla som na rínku jednu Chocholanku a ona mi hovorí, že vieš, že tvoja sestra Anna má čosi s richtárom? Povedala som jej, že Anna by to nikdy neurobila! Ja ju dobre poznám! Nech už takéto cigánstva nikde nehovorí, lebo bude mať hriech. Celkom som na to zabudol, až keď som čítal o babke Aničke...“, usmieva sa. „Oni boli takí puritáni. Pamätám si, ako brat Karol, už bol dospelý, mal rodinu. Spal u nás, zobudil sa smädný, prišiel ráno v slipoch do kuchyne. Mama mu hovorí – Karol! To ty aj doma pred deťmi takto chodíš? Zober si tú vodu a choď do izby, nech sa na teba nedívam,“ smeje sa Jaro.

Ešte mám toľko otázok, teším sa na ďalšie stretnutie.