Písmák Modrá
kolísavá láska
studené dlane , hrobky plné (po)citov
zátišia maľované v erupciách sĺnk
tých našich
váhy
taký obyčajný deňked pofukuje a slnko sa cerív nohách zopár kilometrovna uliciach davy a v nich postrácaní ľudiamám na šnúrke okolo krkuponavliekané korálkydarček od dieťaťasvojich nezrelých tridsťpäť a osem rozčítaných kníhktoré čakajú, rovnako ako ja,kým budú môcť zo sebaponúknuť to najcennejšie to všetko ma zdobína akých váhach, kto a kedy odváži, či to stačí. a komu vlastne.
herbár
vprieseku tieňov sa dva kvety k sebe tesne vinulitak sa mi zdáže bezcitná soma zláodtrhla som si jeden z nichnedala som mu ani vodya medzi stránky starých kníhho zavrelatakto to chodív živote som už narobila škodypriveľalen sľuby lanské zobral čertdraho kupujem, lacno predámkradla som iným slnko aj tak ostala som bledákde všade som ja. či už ma niet. už viem, že zem je mocne cítiť len pod nohami bosýmia pre ten pocit z poviazaných nervov nitíje hodno triasť sa od zimy čas tiká, ten hore- ak je,díva sapočíta koľko kvetov v herbári som zabilaraz príde s účtom, ten mi podá,zavrie predo mnou nebesáa mňa utopí kalná voda
Hádam, čo bude ďalej
hodiny ukazujú čas krátko pred zánikomešte jeden dva ťahy dámouprvou. v jahodových ústach horkosť rámy bez obrazov nič nevraviace cudzincoviostal mi dážď zavesený na šnúrke zo skorého letamyšlienky na teba akomanikúrové nožničky zabodnuté do srdcaspáľ ma v tomto svete šialených predstávzotni mi hlavu, ukrižuj ma a ja budem predsa stále tá istá.
Nepovinná
ja krájamkrájam si srdce na dva kusyjeden ti dám a druhýostať so mnou musí(to aby som žila)ja krájamkrájam aj myseľ plnú nepokojaspomienky, túžbyv hlave sa mi roja(som tvoja ťarcha a aj tvoja sila)ja krájamkrájam si telo- malé prsiaoblé boky nadrobnodotyky noža pália, dusia(láva čo tiekla, z teba pila)ja krájamnakrájam neviny a zmätkya nespútanosť bez hraníckrájam a krájamuž je ma tisíc a patríme ti všetky(kde si sa dotkol môjho tela, tam som zarodila).
Búrka
divoký lejak narobí škodypríde si a odíde nečakanenarobí hrmot, tresk a spúšť. spíš. tak ťa vidím, tvoju pokojnú tvárvidím ju aj keď zavriem oči poznám dobre svoj strach spaľujúci pokožku a zahrýzajúci sa mi do hlbín. len nemyslieťnemyslieť zobuď sa.
dnes o 1:17
medzi štyroma stenami sliepňa malá lampka do ticha šuští papier doň pero hrotom vyrýpalo realitu vonku jemne prší.
sub specie aeternitatis
na periférii dňa sú obrazy už rozmazané v tvári jej badať únavua úľavuhudobná skrinka hrá hlúpu odrhovačku dokola a dokola a dokolanazbláznenielen jej to nevadípozoruje vás prižmúrenými očami a špúli ústa v štrbinách zreničiek je iba váš bezfarebný obraz až na sietnici kde ste hore nohami dávate aký taký významnesplývatestatočne a zbytočne vytláčate balvany do kopca a dočahujete ovocieiba o tom ešte netušíteže aj vo večných hodinách môže zastať čas robíte si miesto, ktoré nikdy nevyplnítenedokážete to neustále kamsi chvátatevädnú kvety, šuští naškrobená bielizeň a vonia káva***z hľadiska večnosti (všetko) nepodstatné.
nepoznám
niekedyhľadiac do vysvietených cudzích okiens rukami hlboko vo vreckáchodkopávajúc skalky špičkami dorantaných pohodlných tenisiekkeď je noc zhmotnená a padá taká desivá a ťažkátúžim nájsť spôsobako bezbolestne vycúvať zo zodpovednosti za seba.
(báseň na jeden výdych)
v prázdnotecestouod jedného môjho kútikapo perách k druhémusa dvíhal aj vietorv prudkých náporoch.
och!
hlbokozmrazená. ženatrpkosť usadená do kútikov ústa dobodané dlane. pri obrane. nás dvoch.
slovami maľované
raz namaľujem tvoju tvár a tvoje rukyvrásky z lásky a lásky z vrások spletenéa raz namaľujem oceán. nad ktorým sa bude brieždiťa namaľujem aj svoju dušu, hodiny a dniokolo nás španielsku stenua dve šálky z čínskeho porcelánu po okraj plnéanglického čajupre teba, pre mňaštetce budem máčaťv palete plnej namiešanýchpoloprávdhýriacich lahodnou hudbou,krištáľovo čistými prameňmihriechova ešte neobjavených svetovna napnutom plátne nechám vysychaťtep našich sŕdcaj novembrový sneh zafarbenýdomodramiesto podpisu- odtlačená dlaňa obraz predám na dražbe
raz
Keď ťa raz budem objímať
nahá a čistá
zhasnem svetlo
aby si nevidel ako sa červenám
iba okamihy
prstami rozmazanýtmavomodrý pastel nocije ochutený soľoukrikom novorodencaa ťažkým dychom milencova v chodbách vinúcichsa stáročiamisú skryté otázkynikdy nikým nevyslovenépri plote žobrák-tá bezfarebná pokorauž dávno bohom zabudnutádesivý hlahol zvonovod hladu kŕče strach a smradsloboda stŕpla v krivom úsmevelen nahá pravdasi ustlala povedľaľudských obydlía s trpkosťou kráľovnejrúca a stavia svätyne snovzlomyseľná im púšťa žiloukým si luna v perleti brieždeniaschováva unavenú tvármy stávame sa týmčím sme nikdy nebolivšak teraz už vieme:Salome nikdy neplakala
POCIT
opäť sa ma dotkol spleen
miesto tvojich rúk
tak koľkýkrát už
nemou túžbou kričím.
rovnováha
stojíš na rozhranísvojich myšlienokkým blúdiš od jednej k druhej za oknom začali padať ťažké kvapkysklamala som. pofúkaj nám obitékolená našich predstáva pohladení kradnutých na sklonku nocidnes tu a zajtra tamuž čoskorosa ťa opýtamaké to jechodiť po lane nad priepasťoua udržiavať krehkú rovnováhu.
ČASsss
ďaleké svetya čas tak letípesničky veseléa vrásky na čelevoňavé ženyiné len z penya plavé kadereaj tie čas zoberiesúkromný smútokna city útokláska čo na smiech jea v lete závejekrivky jej telaiba čas zmeriakratučký okamihdôvera neznámychpre klamstvá slzymrzí ma mrzíbublinky šťastia čas ničí, praskáa nádej z ocelehrdza ju zožerietakí sme malívšetko nám vzalina to čo ostalo času je primáloprimálo primálo primálo.
kto je kto
na lavici svedkovalebo obžalovaných druhotriedny tovar budúcich právdlží a všetkých nezmyslovpodaj mi pohár svojej chutibuď povoľná. buď povoľná. konečne počúvaj čo kričímmedzi rečou tvojich ústsi zvyškom svetaktorý nenávidím. stúpam a klesám po krivkách zvädnutých ľaliínedotýkaj sa ma.
ONA
plavím sa po akomsi mori už dosť dlho a jediným spoločníkom je mi ona. nemám tušenie kde sa tu zrazu vzalaasi sa zrodila zo mňa v tej víchrici čo presvišťala okolomám ju rada. sedí na okraji tej bárky čo som krvopotne postavila z niekoľkých pováľaných stromovobjíma si rukami kolená a neustále rozprávamusím sa smiať keď sa na ňu dívamako jej vietor kmáše pramienky vlasov a bije ju nimi po tvári. jej to nevadíchce ma rozptýliť a keď myslím, že už nedoplávam hrozí mi drobnou pästičkouešte sa nestalo, aby ma nevyrvala spomienkam alebo žralokom lačne hľadiacim z tej veľkej vody okolokúpim jej prstienok a stuhu do vlasova vezmem ju na ruské kolokeď raz budeme v bezpečínaučím ju vyšívať monogramy na vreckovkya samzrejme preskočiť plotto je dôležitéa koncom leta uvarím klasy kukurice budeme ju obe objedať.
čo sa dialo tam... dnu
zastal na prahu dverí sám od seba(vlastne to tak celkom pravda nie je, lebo som mu tie dvere otvorila ja. a priznávam- úmyselne)prešiel usmiaty miestnosťou a povyťahoval razantne všetky žalúzie, nedbajúc na moje chabé protesty naokolo sa rozlialo slnečné svetloa bolo také teplé. veci v ňom vyzerali ako nové a neobjavené tajomstvázlatisto sa trblietali a volali po preskúmanía ja som ako omámená počúvala ten šepot vecí neznámych. a objavovalaten žiar.
vrkoč
prešla si krížom cez cestu a zanechala za sebou závan minulostinatiahol som ruku a chcel som ťa chytiť za vrkočako keď sme boli malí a lozili v sade po mohutnej jablonivtedy si sa hybko prešvihla na iný konár a ja som zachytil do dlane iba vzduchprisadol som si v smiechu k tebea hompáľali sme nohamibolo to dôverné a hravé zároveň dnes som znova zachytil iba vzduchibaže tentokrát je tvoj konár priďaleko.
Vlci v nás
Vlci v násdnes nastal súmrak všetkých bohovv mesačnom sviteiba odraz dnískučanie vlka v pasci chytenéhotrhá sa bijúc o vrchybolesťou kričí všetko vedno s nímsmrť kráča vietor dvíha hmlua odratúva tisíc zímtie v každom z nás už ostanúčo počuli sme vlčí plačohli sme chrbát, schúlili saa dlane tisli na ušivšetko je márne život zmizolplač v nás však nič neprehlušív priepasti sa už vietor usádzasmrť spokojná jeusmieva sa odchádzana chvíľu ticho zasa sadá na stromya krásne sivé mŕtve telo vlkaprikryje sneh a zbytky našich svedomí.
Som
tmou sa pretĺkať osameláobväzovať chorým ranybyť chrámom,kde túžby do tla vyhoriazažínať sviečkyspútať obavypočúvať spoveď klamanéhoa nechávať rozozvučať zvonybyť mŕtvou múzouaj unavenou bohyňoupočítať na prstoch svoje hriechya vysať jedy z otvorených ránbyť tou, čo v prítmítají svoje podoby a vášnezastaviť v letku vtákabyť prvou búrkou a aj poslednoustúpať a klesaťako najjemnejšia melódiaťať pohladeníma nechať svoju vodu plynúťrozkázať vesmíru padať v kvapkácha z útrob zeme mŕtvych vyvolaťpokľaknúťvzdorovaťpovstaťa bojovaťa nakoniec sa utopiť sama v sebesomjazva vytepaná zo zlata.
Belások
práve mi ticho zomrel motýľ v dlaničo našla som ho kdesi vonslzy mi tiekli pri poznaníže ako on tiež blízo smrti somhorúcou púšťou, suchou, popraskanoubez tvojej vlahy- mŕtva zemtak veľmi by som chcela ženou nebyťteraz. keď ťa už iba nesmieť smiem.
Vstať
sen čo ma v noci opantalbol priezračný a čímsi pripomínal rajvidela som v ňom lúku a na nej trávučo výškou chlapovi sa vyrovnáa cez tú lúku divým cvalomsa hnalo stádo koní- vprostred Eponanádherná, smelá, božská ažžiariace oči a vejúci plášťtým zmätkom, cvalom vyplašenésa kŕdle vtákov dvíhalilen pestré perie v letku postrácanéna zem sa vznášať nechalipod veľkým dubom slnko- Lugh si hralvietor mu šepkal do piesnístarý druid hneď za ruku ma brala vravel, že mi vyveštídal mi piť nápoj omamnýz imela vzácnosť, čo má siluvraj zobudím sa o sto dnía nespomeniem už zlú chvíľuže vylieči mi bolestičo občas život delíže každým dúškom vypitýmsom stále viacej v cieliale ja hlúpa som to nechcelachcela som zrazu rýchlo vstaťzobudiť sa už z toho snaa život svoj aj s boliestkami vychutnať.
Poézia POtom
POTREBUJEM popísať prázdny papier písmenamiPOTREBUJEM písať pretože pociťujem prázdnoPOTREBUJEM počuť pravduPOTREBUJEM povedať pravduPOTREBUJEM priznávam priamoPOTREBUJEM pohladiť poláskaťPOTREBUJEM pálčivé peryPOTREBUJEM prítulnosťPOTREBUJEM pohľad pocity prievanPOTREBUJEM poodkladať prívesky prosté pozostatky partnerstvaPOTREBUJEM prevetrať plachty premočené potomPOTREBUJEM prevetrať plachty premočené plačomPOTREBUJEM prečistiť prítomnosťPovedali- prekročila povolené. povedali PRAVDU.
vytriezvenie
Ilúziám definitívne odzvonilo Realita lúpe november ako pomaranč(je horký)A bohyne padajú do prachu(zabudnutia)Denne strácajúc svoj raj stali sanepotrebné.
Zimný večer
Poď, prejdeme sa rozprávkou,kým vonku sniežik padá,v piecke nám ohník pukocea spánok cestu dnu si hľadá. Poď, postavíme snehuliakaa požičiame mu svoj šál,mrkvu mu dáme miesto nosaveselý je- už by sa hral. Poď, odlomím ti cencúlik,nech topí sa nám v dlaniach,potom šup rúčky do teplaa poletíme v saniach. Poď, utečieme mrázikučo nám chce líčka štípaťa v našej teplej kuchynkebudeme šípkový čaj chlípať.
Tisícikrát
už niet miesta pre myšlienku. niet miesta pre túžbuvšetko odniesolna svojich krídlach časzbytočne vyškerený. zapečatil bývaléodniesol sľúbené vysnívané a nesplnenéchvíľu postál ako ubolené srdcea zavinul životdo jemnej siete pavučínlen tichý plamienoktakmer nepostrehnuteľnýako okamih číročistej pravdypomaly tlie a nedá zabudnúťje stále prirodzené a správnestáť a dívať sa. očami plnými láskymilovať .
premeny
TAK PRIŚLA ZASA TVOJA ŹENAPONÚKA SA TI BÝVALÁ A OBNAŽENÁNA TELE A AJ NA DUŠIPOVIEŠ JEJ
To ti neslušía mám ťa vskutku dávno dosťnepripomínaj minulosťprestala si byť pre mňa mámivási už len spomienka plaziváčo stále bledne. viac a viaczo dňa na deň a z mesiaca na mesiacaj keď sa chytáš mojich nôhpusti ma- ja predsa nie som žiaden Bohčo lásky má na rozdávanie. únavou padám, tak ber sa kdesi- nepotrebnámyšlienka, čo nič neznamenáuž nemám žiadne pekné menáktoré by som ti mohol daťprišla si rýchlo a rovnako sa strať.
Ty si ma nikdy nemal ozaj rádchcela som si ťa maľovaťfarbami lásky jemnýmiach, muž môj drahý milovanýmám trochu strach o svoje ranybojím sa, že sa nescelia.
chvíľa
končekmi pocitov zachytím cvengot rozbitého skla šero v chodbách odnikiaľ a nikama krik telefónu postaveného na holej dlážkepochovám pohyb- nechajte ma. chcem chvíľu (iba pre seba)a nedívajte sa tak pohŕdavo. som dnes večer ako voda. hlbokátak koľkokrát tu ešte taká budem.
neviem
v predsieni duše spýtavé očinánosy času, zmätkya vyhasnutý smiechtieň samovrahazabodnutý v svedomía čistý obrus na ňom chliebmyšlienky zamotanékolotoč zamat a búrkaoheň nech spáli všetko živé. nepýtaj sa ma čo je so mnoua nechci vedieť odpoveďtej nietbola som iba. ubitá krídlom anjela.