Myslím na seba ...a je mi dobre

"Ach Bože, čo si len počneme, takáto Sodoma-Gomora...Veď čo! Čo ja som Ti už urobila, že moju dcéru takto tresceš!!! Už v Teba neverím! Počuješ? Ne-ve-rím!!! Ty hnusný Boh!"-slzy jej stekali po tvári a tvár jej horela rumencom.."Ale mama, nerúhaj sa, veď to mohlo skončiť i horšie..."-povedala Karolína. Matka už už chcela niečo naznačiť a povedať a iste sa ešte viac rozplakať, lebo začala spomínať na Karolínino detstvo a myseľ jej puchla spomienkami a bôľom z jej nešťastia...keď zazvonil telefón...Mama s trasúcimi rukami vytiahla prístroj z kabelky a šepotom povedala dcére-"To je Danka... ale prečo volá mne a nie Tebe."-zdvihla a zo slúchadla sa ozval veselý hlas Karolíninej najlepšej priateľky z čias vysokej školy...Danka a Karolína boli veľmi blízke priateľky a vždy sa zabávali na tom ako im všetci, čo ich poznajú vravia Dvojičky..Veľmi sa totiž podobali, hoci neboli sestry....

-"Dobrý deň, tu je Danka, prosím Vás volala som Karolíne na jej číslo, ale nejako to nezdvíha."- matka bez slova s opuchnutou tvárou dala telefón Karolíne a začal sa rozhovor, ktorý... no ale to nech si láskavý čitateľ posúdi sám..

-"Ahoj Danka, tu je Karolína, musím Ti niečo povedať...", ale Danka ju nepočúvala. Skočila jej do reči a spustila dlhý monológ o tom, že je veľmi smutná a zúfalá a celú noc nemohla spať, pretože sa jej nepodarí ísť tento rok na dovolenku a že jej priateľ Milan jej zabudol kúpiť ruže na narodeniny...No čo Vám poviem, táto Danka bola teda naozaj veľmi utrápená, chúďa, iste mala toho čo povedať, pretože Karolínu nepustila ani k slovíčku a nekúpené ruže a nepodarená dovolenka sa stali hlavným symbolom jej ťažkého utrpenia...No teda milí čitatelia, hotová katasfrofa! Nakoniec táto veľmi smutná Danka , keď už všetko vyrozprávala si povzdychla-"Ach jaj psí život..."

V telefóne zavládlo hrobové ticho...Po chvíli sa Karolína spýtala -"Myslíš si, že to už naozaj nemôže byť horšie?". A Danka pohotovo-"No v tomto momente ani nie, len si to predstav človek to plánuje a potom sa to všetko zrúti...Ach čo mám robiť?..."

Tu sa Karolína rozplakala a zložila telefón.Slzy jej nahradili slová, ktoré chcela povedať..."Čo je zase, čo sa znova deje, prečo plačeš, dcérka, tak čo je?" matka bola vo vytržení...Karolína sa chcela nadvihnúť na lôžku, ale zabolelo ju..Nemohla..Len obrátila hlavu k obedňajšiemu Slnku, aby jej vysušilo tvár a povedala matke...

"Vidíš mami, niekto sa sťažuje , že nemá dovolenku, alebo že niekto zabudol kúpiť ruže a ja? Povedz, čo ja? Ani sa ma neopýtala ako sa mám, nič... Ona sa sťažuje na ruže a ja? Pokazená dovolenka jej bola prednejšia ako ja! Povedz mama, je to spravodlivé?"

...V tom sa otvorili dvere a do izby nemocnice vstúpil lekár s ošetrovateľom a láskavo povedal Karolíne..

-"Tak mám pre Vás dobrú správu, iste Vás poteší. Už prišiel ten nový elektrický invalidný vozík, čo sme Vám objednali...."