Kamene

Nejaký chlap stál pri kríži. Vedľa neho stál Noro. Celý bledý. Prikyvoval jednej slečne.

Asi mal strach.

A ona možno tiež.

Prstami si prechádzala po brade a upravovala si vlasy.

Keď hovorila.

A hovorila a hovorila

dlhé nudné vety.

Hovorila.

Zajtra pôjdem na koncert a ráno potom do školy. Vstávať o 6,30. musím vyvenčiť psa....

Hovorila a Noro vyzeral chápavo a vo vetre mu viali vlasy. Keď som otváral ďalšiu krabičku cigariet. Myslel som na neho a myslel som na to, že je pekná.  Ale, že aj tak raz zostarne a bude sa pomočovať a....

Ale čo človek neurobí pre lásku. Zašomral som.

A hádzal kamienky do ľudí. Najskôr malé. Potom väčšie. A potom tým ešte väčším som trafil.

Ozval sa výkrik. Pár nadávok.

Nič zvláštne. Odišiel po svojich.

A ja som sa ešte chvíľu zabával.

A kričal

Choďte všetci do piče!

A ešte

Pozor padá omietka!

A Noro tam stál. Prikyvoval. Ona hovorila.

A on vyzeral bezbranný. Tak bezbranný, že som mal chuť schovať ho v dlani. Ako malé zvieratko. Ho chrániť....

Tak som sa nadýchol. A poklepal Nora na rameno. Obzrel sa. Neprotestoval.

Povedal len.

Už idem. Sa maj.

A ona si možno ani nevšimla, že odišiel.

Sa ti lubi? Spýtal som sa na rovinu.

Nie. Neblázni. To je len kamarátka.

Tak sa ťa to spýtam inak. Šukal by si ju?

Nie. však vravím, že je kamarátka.

Povedal.

A ja som mlčal. V podstate som mu to veril. Lebo on je fakt ten typ čo neklame a  nešuká svoje kamarátky.

Nie je to len póza.

A občas mu to závidím. Chcel by som byť ako on.

Nezraňovať ľudí.

Písať úprimné basničky.

Ale nie som až tak šialený.