KGB

Skúšal som žiť inak. Už zasa. som skončil s chľastom. A začal myslieť pozitívne.

Myslím, že končím. Idem sa domov zajebať.  Ozval sa Maťo. Položil pivo na stôl.

Tak nech ti to tenokrát vyjde. Zaštrngal som lyžičkou o pohár. On sa usmial. Zobral oprátku a odišiel. Zamával som mu.

Sa maj. Zdvihol kútik úst. A vykročil medzi ľudí.

Poobzeral som sa po miestnosti. Nikto zaujímavý. Len ľudia. Ich chľast a slová visiace vo vzduchu. Pach cigariet.

Chcel som zaplatiť. Ale vtom ma ktosi poklepal po ramene.

Ahoj. Povedal známy ženský hlas.

Obzrel som sa. Nemýlil som sa. Bola to Andrea. Milá dievčina. Od kedy berie antidepresíva aj usmievavá a o takých desať kíl ťažšia.

Nepýtal som sa čo tu robí. Občas tu len tak príde. Sama posedí. Sama popije. A vyzerá pritom spokojne. Aspoň na chvíľu.

No čo ako ide život? Spýtal som sa.

Neodpovedala. Len sa zasmiala.

Zamávala na čašníka. Čašník prišiel. Objednala si pivo. Čašník odišiel. A ona sa otočila späť ku mne.

Čo tu vlastne robíš. Takto sám.  Zaujímala sa.

Pijem. Nevidíš. Vyškeril som na ňu zuby.

Čo piješ? Pokračovala v kladení otázok.

Čaj. Odpovedal som pravdivo.

Ale nie. vážne. Čo piješ? Neverila mi.

Čaj. Veď vravím.

No určite. Posmešne sa usmiala. A odchlipla si z toho čaju.

Fuj. Demonštratívne si odpľula. Prišlo mi to smiešne.

Sa nerehoc. Pohrozila mi prstom ako sa na správnu matku patrí.

To vieš už mesiac som slušný chlapec. Nepijem. Len čaj a zákusky. Vysvetlil som jej situáciu.

Ona sa na mňa pozrela. Zakrútila hlavou.

Ty máš frajerku. Vykríkla.

Usmial som sa tak tajomne ako som vládal.

Alebo si do nejakej zamilovaný. Alebo neviem. Kto je to. Odkiaľ ju poznáš... Spustila na mňa. A ja som ani nestíhal všetky tie otázky registrovať.

Nerieš. Odvrkol som. A ona vyzerala sklamaná. Ale neriešila to. A ja som ju mal preto rád.

V budúcom živote sa jej to isto vráti.