Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seONO
Autor
salomesr
Občas to prišlo. Veľká, neviditeľná ruka jej siahla medzi nohy, preplazila sa cez maternicu až k srdcu a stisla ho. Potom niekoľko dní krvácala. Svet za oknami zmizol a ona takmer celý čas preležala na koberci, počúvala Bacha a sledovala fúgy na parketách, ktoré spod neho vytŕčali. Boli plné života. Ona plná krvi.
Raz sa jej snívalo, že jej niečo žije v bruchu. Najskôr sa bála, že to bude parazit, ale prirástlo to k nej. Zvykli si na seba. Potom prichádzala ruka. Cítila ju, keď sa jej začala plížiť po stehne. Chcela ju odstrčiť, odohnať, metala sa na posteli.
„Miláčik, čo je?" odtiahol od nej dlaň.
„To si ty?" zapla nočnú lampu, ale dotyk ruky na stehne cítila stále. Chladil. Akoby jej na nohu primrzol kus plastového tela. Šúchala si stehno a sledovala mesiac, ako požiera okolitú tmu.
„Chcel som ťa len trochu pohladiť, bola si odokrytá."
Nechcela ho počúvať. V poslednom čase jej hučalo v hlave a akýkoľvek iný zvuk v okolí ten šum ešte znásoboval. Vstala a išla sa napiť. Nočný byt dýchal tieňmi. Vystupovali zo stien ako pohyblivé reprodukcie stromov za oknami bytu. V kuchyni si sadla na zem a chytila sa za brucho. Je v nej ukrytý ten sen? Žije v nej? Stravuje sa z jej tela?
Zvuk napúšťanej vody vystrašil pavúka ukrytého pri dreze plnom špinavého riadu. Vyzeral ako bežiaca interpunkcia, ako mobilná bodka, ktorá ukončila deň. Opäť jej začalo hučať v hlave. Boli to nepravidelné návaly do pravej polovice mozgu, rozbúrené more, ktoré sa chce za každú cenu dostať von. Dala si tabletku a išla si ľahnúť.
Snívalo sa jej o nič netušiacich kopách piesku, o priestore bez času, ktorý cítila pod nechtami a o stovkách rúk, ktoré nad ňou mávali krídlami, ale ani jedny k nej nezlietli. Často sledovala ľudské ruky. Predstavovala si ich osamotené, oddelené od tela. Tá jedna nenásytná ju desila.
„Budeš niečo jesť?" spýtal sa jej v sobotu ráno.
„Neviem, asi nie, dám si len kávu."
Zostala v posteli celý deň. Dívala sa na steny, v ktorých boli pochované nočné tiene stromov a premýšľala. Napadlo jej, že prestane polievať kvety. Pred pár dňami sa začala báť, že jej vrastú do mozgu.
„Nedotýkaj sa ma!" zvrieskla, keď jej priniesol večeru.
Prekvapene sa na ňu pozrel.
„Chcel som ťa len chytiť za ruku. V poslednom čase si zvláštna. Bojím sa o teba."
Stála na posteli v pyžame a kričala po ňom ako bláznivá.
„Prosím ťa, upokoj sa! hovoril jemne a chcel ju chytiť.
„Daj preč tie chápadlá! Už nikdy, počuješ, už nikdy sa ma nedotýkaj!"
Bežala pod sprchu a strávila tam asi hodinu.
„Je to vo mne, ono to vo mne žije," šepkala a jej slová sa odrážali od zrkadla. Pozerala sa na ňu cudzia žena.
Bunky bujneli ďalej.