Oheň ako oheň

Vychutnávam pohodu nedeľného popoludnia

celkom inú – bez tanca

bez slaných hodín flamenca

/ešte stále je to viac o soli ako o krvi/.

 

Miesto horúceho tanca

snažím sa vyhladiť horúcou parou mapy
/ako malé dieťa som vystierala pokrčenú bielizeň a čítala v jej čiarach mapy fantaskných svetov – ďaleké ostrovy, trblietavé ľadové krajiny, či krajiny horúceho slnka a indiánov/

 

tie teraz pod dotykom žehličky miznú

tie cudzie svety, ktoré mi boli také blízke.

 

 

Chcem napísať báseň

o láske /stihnúť to skôr, než skončí mesiac máj/
len si stále nie som istá /kým, čím – inštrumentál sa dnes do otázok hodí/

keby som bola malé dievča, čo hľadá v pokrkvanej blúzke cudzie svety

odtrhla by som sedmokrásku

a bolesť nebolesť
poodtŕhala by som jej okvetné lupienky jeden po druhom až do posledného

 

a odpoveď by bola jasná.

 

Takto len upíjam červené víno

do tichých myšlienok púšťam rytmy Kuby

/na jej mapu pozerám pričasto

a nie len v mysli – je mojim snom/

 

zľahka sa pohybujem v rytme salsy

opojená vôňou ruží a vínom

 

poddajne sa nechávam viesť

 

oheň ako oheň.