Večer idealistu

Ja neviem, ale moje dievča
to musí byť víla.
Musí sa vznášať
dvadsať čísel nad zemou
a hrať pritom
na harfu
tak,
že sa rozprší
marhuľový kvet…

Opakujem si,
keď ponad pípu,
ponad zívajúci drez,
v zrkadlových fóliách
oproti
kontrolujem svoje pozície –

medzi tequilou a ginom,
medzi pistáciami a brandy

a vykrúcam sa,
že nie som divný:

Aj ja sa rád otáčam za ženami,
iba si potom musím
nanovo roztriediť ruky:
ľavá, pravá…

Stále sa utvrdzujem,
že rýdza osamelosť nie je stav,
ale vlastnosť,
s ktorou sa nemožno rozísť.

Ešte vždy si naivne
smrť nechávam
na poslednú chvíľu.

A tiež som ešte nikdy
naživo nevidel

harfu.

---