Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seVnútorný hlas
Autor
filemon
Odkedy Kazimír na pohrebe starého Urama nešťastne trafil hrudkou hliny zohnutého hrobára a skoro mu poškodil oko, ľudia vraveli, že od výčitiek svedomia okrivel. Asi za to mohli zodraté podrážky na topánkach, asi poranená noha, ale faktom bolo, že Kazimír výčitky svedomia mal. Len on totiž vedel, že v momente, keď sa zohol po hrudku, aby ju hodil do hrobu, oko mu padlo na lýtka starej dievky Františky, a ruka sa mu mykla zlým smerom. Tri mesiace kríval, potom mu akýsi vnútorný hlas čoraz častejšie tvrdil, že to bolo znamenie a že by si mal Františku vziať. Keď sa rozhodol, že Františka bude jeho, krívanie mu ako zázrakom prešlo. Len jediná prekážka stála medzi nimi: Kazimírov zajačí pysk. V detstve si z neho urobil výnosný obchod. Dával si totiž siahať na ústa. Za korunu trikrát, potom dvakrát a neskôr to bolo jediný raz za tri koruny. Až takto vysoko vydražil svoj defekt. Šušľavého Kamila, ktorý sa mu posmieval, že ho mamka mala so zajacom, závisť pripravovala takmer o rozum. Došlo to tak ďaleko, že si chcel úlomkom tehly rozťať hornú peru, ale nikdy sa na to neodhodlal. Radšej sa teda ďalej Kazimírovi posmieval, hoci sa mu často snívalo, ako aj jemu siahajú na ústa a on vyberá drobné a hádže si ich do vrecka nohavíc. Kazimír už dávno zabudol na šušľavého Kamila, na drobné, ktoré zarobil a za ktoré si kupoval arašidy v cukre, zostal tu už len on, jeho zdeformovaná pera a Františka, ktorú mu náhoda takto priniesla do cesty.
Františka. Keď si spomenula na pohreb starého Urama, v hlave sa jej ako malý chrobák zahniezdila myšlienka, že tam sa to začalo. Sama ani nevedela čo, len vie úplne s istotou, že keď sa zohýnala po hrudku zeme, aby ju hodila do hrobu, zohla sa akosi viac, ako bolo treba. Za ňou stál totiž starý mládenec Kazimír. Vyzývavá póza na takomto mieste ju vzrušovala. Keď sa pootočila dozadu, videla zohnutého Kazimíra, ktorému sa to vtedy stalo: Trafil hrobára hrudkou do oka. Ešte dlho ľudia rozprávali o nešťastnej udalosti, len Františka tušila, že tak trochu má v tom prsty aj ona. A k tomu dnes tá Justína! Prišla doobeda, rukou si nervózne uhládzala ryšavé vlasy a bola od vzrušenia taká červená v tvári, že sa jej pehy temer úplne stratili.
– Stretla som Kazimíra!
– Kazimíra? – vydýchla Františka.
– Nepoznáš Kazimíra so zajačím pyskom? Chodili sme do jednej triedy, – zablysli sa Justíne oči. Vošla do kuchyne a sadla si na stoličku.
– Išla som ráno do obchodu a Kazimír ako keby len na mňa čakal. Pekne sa pozdravil, čo on nerobieva, a takto mi vraví: Povedz Františke toto: prestal som krívať, lebo som sa rozhodol, že bude moja. Vieš, najskôr sa asi zbláznil. Nevedela som, čo mu mám narýchlo povedať, tak som mu oznámila, že si zadaná...
– Čože som?
– No že niekoho máš!
Františke stislo srdce a nepovedala nič.
V sobotu ráno o pol ôsmej sa vybrala Františka do obchodu. Išla až do toho za mostom, lebo vedela, že Kazimír tam chodí brávať od starej Pajdušákovej mlieko. Vedela temer s istotou, že sa stretnú. Aj sa stalo. Kazimír si práve kupoval v novinovom stánku akýsi časopis. Keď prechádzala Františka okolo, Kazimír jej zastal cestu a už otváral ústa, ale Františka ho predbehla:
– Nie, nikoho nemám. Justína klamala.
– Aj som si myslel, – ticho povedal Kazimír. Svietilo naňho práve slnko. Opálenú tvár mu kazila zdeformovaná horná pera a Františka sa definitívne rozhodla: Kazimír si časom dá narásť fúzy.
O týždeň sa Kazimír chystal na svoju prvú návštevu k Františke. Kúpil jej orchideu. Videl to v jednom filme a okrem toho sa mu to zdalo štýlové. Ani poriadne nevedel, ako sa má obliecť. Vo svojich štyridsiatich rokoch šiel prvý raz v živote na návštevu k žene. Trikrát si obliekol tmavý oblek a bielu košeľu, trikrát sa vyzliekol. Napokon mávol rukou, nasúkal sa do tmavého a onedlho zazvonil pri Františkiných dverách. Mala na sebe sukňu nad kolená a tenký pulóvrik s výstrihom, pri ktorom sa stačí iba málo, úplne máličko zohnúť, aby človeku naraz zasvietili dve nové slnká, a Kazimír si to všetko uvedomoval. Pre neho sa tak obliekla. Podal jej orchideu a nasal do seba vôňu koláča. Františka ho usadila v obývačke a išla po kávu. Bolo tu útulne. V knihovničke bolo veľa kníh, skoro všetko detektívky, čo Kazimíra potešilo, lebo odjakživa boli jeho hrdinami neohrození detektívi. Večer s nimi vyrážal do nočných ulíc, chytal vrahov a násilníkov, blýskal sa svojím ostrovtipom, fajčil fajku a vykrúcal si fúzy ako Poirot. Často sa mu sníva o tom, že je silným policajtom, má práve nočnú a vedľa za mrežami je mladá zlodejka. Sirota. Tá mu ako karty vykladá svoj biedny život, ktorý ju dohnal ku krádeži. On s bijúcim srdcom pristupuje k mrežiam, otvára zámku, chytá sirotu do náručia, dlho a vášnivo ju bozkáva a púšťa na slobodu. Keď sa ráno zobúdza, nikdy nevie, či je šťastný alebo nie. Okrem detektívok je vo Františkinej obývačke plno umelých kvetov.
– Nevyschnú, keď ich nepolejem, – zasmeje sa Františka a nalieva kávu. Je celá akási iná. Oči jej svietia a ústa má akési vyšpúlené, ale Kazimírovi to neprekáža, pretože pre neho žiadna žena dosiaľ nebola tak pekne oblečená a nežiarili jej oči. Najradšej by si ju celú poprezeral, ale hanbí sa. Opatrne kĺže pohľadom na plecia. Očami obchádza výstrih, aby vyčkal na chvíľu, kým sa ona pozrie inam. Potom si rýchlo vynahradzuje, o čo pred chvíľou prišiel. Vyschýna mu v krku z toľkého šťastia. Františkine prsia sa derú z pulóvrika von, na každom z nich zreteľne vidno tvrdú bradavku a Kazimír temer prichádza o rozum. Keď sa Františka opäť na neho pozrie, spôsobne ako v starých románoch si uchlipkáva z kávy a na krku mu zreteľne vidieť, ako mu tepe žila. Františke napadne, že ukáže Kazimírovi rodinný album. Ako sa zohne, aby ho vytiahla zo šuflíka, Kazimír sa jej zahľadí na nohy a zdrevenie. Hľadí na Františkine lýtka popretkávané červenými žilkami s veľkým materským znamienkom. Toto predsa nie sú nohy, na ktoré sa zahľadel vtedy, keď pochovávali starého Urama! Kto stál vedľa Františky? Čie to boli nohy? A čo vnútorný hlas? Čo ak sa krívanie vráti? Veď toto nie sú tie nohy, kvôli ktorým sa mu pošmykla ruka a on temer ožobráčil hrobára! Na chvíľu zatvorí oči.
– Čo ti je? – počuje Františkin hlas.
– Veríš na vnútorný hlas? – pýta sa jej celý spotený.
– Na aký vnútorný hlas?
– Keď v tebe niečo hovorí, čo máš robiť.
– Nie. Neverím.
– Tak ani ja, – šťastne si vydýchol Kazimír. Františka len pokrútila hlavou a otvorila album.