Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePríbeh, v ktorom som sa stal sviňou
Autor
filemon
Keby mi bol niekto povedal, že raz budem sedieť vo výklade temer na nerozoznanie podobnom môjmu vlastnému bytu, budem si popíjať kávu a sledovať ľudí na ulici, poviem mu, že je blázon. Ale je to tak. Sedím si vo výklade, popíjam kávu, aj moja žena sedí vedľa mňa a popíja kávu, a sledujeme ulicu. Ľudia chodia okolo, jedni sa ponáhľajú a vyzerajú, že sa ženú za nejakým cieľom, druhí budia dojem, že síce za niečím idú, no len boh vie za čím. A my tu sedíme, ja a moja žena, pijeme kávu a pozorujeme ulicu, lebo to je jediná činnosť, ktorá nám ako-tak nelezie na nervy. Sme tu už dvadsiaty deviaty deň. Ešte jeden a tristotisíc je našich.
Spočiatku Edita nechcela o výklade ani počuť. Vraj ty si pojedol bláznivé huby a dostal si úpal či čo a čo naše večery a mňa do výkladu nedostaneš a takto dookola. Dostal som ju, vlastne ju tam dostalo tých sľúbených tristotisíc. Desať za každý deň. Mňa teda tá ponuka zaujala od prvého okamihu. Vlastne ani neviem, prečo si agentúra vybrala práve nás. Asi sme vzorový typ bezdetných manželov. Ježišu, keď si spomeniem na prvý deň! Najprv sme chodili po výklade a teda klobúk dolu! Zariadili ho úplne tak isto, ako je to u nás doma. Však som aj musel poslať fotky /keď sa to Edita dozvedela, skočila do mňa, či som najprv upratal, kým som tie fotky porobil/. Ešte aj vázu, čo sa nám rozbila týždeň po svadbe a starostlivo sme ju so svokrom zlepili, ešte aj vázu postavili na poličku. Zlepenú! Ináč ako tú našu, ale to by sme asi chceli veľa. Takže sme chodili po výklade, obzerali sme si náš byt na tridsať dní a tu Edita stuhne, chytí sa mi ruky a vraj, Dodo, Dodo, ide sem akýsi človek! Fakt, ktosi šiel po ulici, ale vôbec nie k nám. Normálne šiel okolo, ani si nás len nevšimol. A my dvaja sme stáli ako figuríny, tuším som na desať sekúnd ani nedýchal. Potom ten úvodný kŕč povolil a Edita sa hysterisky rozosmiala:
– Ty, veď nám asi šibe. Nám normálne pošibáva! My si tu teraz predsa môžeme sadnúť, popíjať kávu, pozerať telku alebo čo!
Edita šla teda uvariť kávu a ja som bol zvedavý na ľudí. Či sa pristavia a tak. Postavil som sa skoro k samému sklu, ale pre nikoho som nebol zaujímavý.
– Chodia? No tak chodia? – vykrikovala Edita.
– Chodia.
– No a?
– Nič. Iba chodia.
– Normálne chodia a nič?
– Mhm.
– Keby mi to niekto povedal, tak mu to neuverím, – ozvala sa Edita za mojím chrbtom, položila šálky s kávou na stôl a postavila sa vedľa mňa. Mal som sa asi na všetko vykašľať, vypiť si kávu a čítať noviny. Mohol som si radšej predstaviť tých tristotisíc, no ja som len videl tie tupé tváre na ulici. A tak som schytil šálku a polial som kávou sklo na výklade.
– Si sa zbláznil? – chytá ma Edita za rukáv a rýchlo mi trhá šálku z ruky.
– Nikto si to ani nevšimol, videla si? Pre každého sme obyčajný vzduch, – hovorím a rýchlo beriem zo stola druhú šálku. Kávu vylievam na výklad práve vtedy, keď ide okolo akási stará baba.
Edita začína hysterizovať a utiera pooblievaný výklad.
Stojím pri obliatom výklade, zo šálky ešte kvapká na zem káva a ja znovu vidím svojho otca na zemi vedľa lavičky /doteraz nedokážem okolo nej prejsť/, ako si vpredu trhá košeľu a ja k nemu darmo ťahám ponáhľajúcich sa ľudí.
Edita ďalej utiera výklad. Už mi nič nehovorí, iba ticho pohybuje handrou doprava a doľava. Cítim sa hlúpo.
– Každý je pre každého iba vzduch, vieš? Potom na ulici dostaneš infarkt a nikto si ťa ani nevšimne, – hovorím.
Začne ma utišovať, že po prvé: všetko sa stalo v bočnej ulici a po druhé: práve vtedy vraj tadiaľ nikto nešiel.
– Blbosť. Aspoň desať ľudí išlo okolo. Každý sa oblúkom otcovi vyhol. A ja som nikomu nevedel vysvetliť, prečo otec leží na zemi. Veď ktoré štvorročné decko vie, čo je to infarkt?
– Nechaj to tak, – povedala Edita a znovu išla variť kávu.
Takto sa začal náš prvý deň vo výklade.
Ako vravím, dnes je náš dvadsiaty deviaty deň. Káva je dávno dopitá, televízor beží, dávajú v ňom akúsi reklamu na posilňovač svalov, asi ho zaradím medzi veci, čo sa oplatia kúpiť. Hovorím, idylka, keby Edita nezačala svoju starú pesničku. Že ako je to fajn, že budeme mať tých tristotisíc, že teraz si už budeme môcť dovoliť malého Kubíka, ináč už bude na materstvo stará a tak.
– Dúfal som, že si trochu užijeme, – hovorím jej.
– Mne by stačilo, keby sme normálne žili, – šepká Edita.
– Kristeježiši, čo je to normálne žili?
– Ako žijú moji rodičia alebo naši susedia, neviem... – šepká Edita ďalej. Vytáča ma, normálne ma vytáča.
– Keby vtedy niekto...možno keby vtedy niekto pomohol otcovi... možno by som aj ja žil normálne. Ja som normálne nikdy nežil, Edit! Nikdy! Matka chodila vždy večer preč a ja...ja som zostával v okne a pozeral som sa, či otec predsa len nepríde. Ledva som na to okno vyliezol...Stával som nalepený na skle celé večery! A potom...neskôr...myslíš, že bolo na bicykel alebo na školské výlety? Ani na lyžiarsky som s triedou nešiel! Všetci vtedy išli! Aj ten škrčok Pepko išiel! A čo si myslíš, ako som študoval? Ani korunu som od matky nedostal! Ani korunu mi neposlala! Chodil som na nočné na hlavnú poštu! Vykladal som vrecia...Nikdy som nežil normálne! Ja si chcem konečne užiť, Edit! Chcem si kúpiť lyžiarsku výstroj, lebo mi ten skurvený lyžiarsky chýba! Škrčkovi Pepkovi to bolo aj vtedy jedno. A bol! Pepko na lyžiarskom bol!
Edita vydesene na mňa hľadela a ja som sa nevedel zastaviť:
– Len sa dívaj! Práve skončila reklama! Len sa pozri! Dávajú smotánku! Tie motýliky a dekolty! Kedy ty budeš mať taký dekolt a ja taký smoking? Len sa pozri na tie švédske stoly! Ako žerú! To sa niekomu štartuje! Tebe dal kto kedy milión, aby si začala? A mne kto čo dal? Vieš, že mám plat o dve päťdesiat na hodinu horší ako čistič záchodov? Čítal som to minule v novinách! Obyčajný hajzlipucer má o päťtisíc ročne viac ako ja! S vysokou školou! To mám večne obdivovať toto kreténa Feješa ako bol v Karibiku a ako sa predvádza so svojou zasratou kamerou? Rýchlozbohatlíci jedni! Všetci sa chcú len nabaliť! Len sebe a rodine! Hovno im ide o ľudí! Bla-bla-bla! Obyčajné kydy pre kamery. Nech žijú z mojej výplaty, politici!
Neviem, možno tu niekde som sa začal meniť na sviňu. A možno sa na ňu postupne mením každý večer /čo sa asi tak dá robiť večer vo výklade/, keď si v posteli predstavujem, čo si za tých tristotisíc kúpime. Neviem, ako dlho som vykrikoval výkladu a Edite svoje pravdy. Precitol som, až keď sa zotmelo. Edita ešte stále sedela vedľa mňa. Zrazu ma potiahla za ruku a mlčky hlavou ukázala na ulicu.
– Niekto tam leží...
– Nie je to pes?
– Nezdá sa mi. Je to človek. Nejaký muž...
– Ešte pred chvíľou tu nikto nebol!
– Musel spadnúť alebo čo. Ale kedy, že sme si to nevšimli?
– Dočerta! Nikto nejde!
– Zavolajme sanitku!
– Počkaj. Porušili by sme zmluvu. Iba keby sa jednému z nás niečo stalo...Iba vtedy smieme volať.
– Ako to, že smieme? Čo sme nejaké bábky alebo čo? Ten človek možno zomiera! Dodo!
Oblial ma pot:
– Edita, ak porušíme zmluvu, tak je fuč našich tristotisíc! Fuč je aj mraznička aj posilňovač, tvoj kožuch aj mobily, aj...
Vtedy sa Edita prvýkrát pozrela na mňa studeným pohľadom:
– Ty si sa zbláznil, Dodo.
– Máš pravdu, zbláznil som sa. Predsa to teraz nevzdám?
– Ten človek potrebuje pomoc.
Druhý studený pohľad.
Zrazu chlapík vstáva. Božemôj, on vstáva!
– Edit, on vstáva! Asi je len opitý! Pozri, normálne ide preč! – smejem sa. Smejem sa, až si musím sadnúť. Som dokonca ochotný ísť do postele a urobiť hoci toho malého.
– Si sviňa, - povedala Edita.
Po prvý raz som zbadal, že sa vonku pri výklade pristavili nejakí ľudia a nechápavo na nás hľadeli.