Oslavy

Už je to tu. Mama sa dožila, Monka nerodí, oslavujeme. Sedíme za veľkým podlhovastým stolom, v penzióne nám pekne prestreli, prípitok je na stole. Vyzvem brata – si najstarší, dúfam, že máš pripravený prejav – skôr zo žartu, nerád je stredobodom pozornosti, všetci vieme. Prekvapivo vstane, zaželá mame dobré zdravie a nech takto spoločne oslávime ešte stovku.

Po ňom vstane moja malá mama, je roztomilá za tým veľkým stolom, pripadá mi ako v rozprávke. Okolo nej zväčšené kulisy – my, stoly, stoličky a ona akurát. Šedivá hlavička, biela blúzka, šedý kabátik s bielymi bodkami, pristane jej. Zodvihne pohár do výšky a spustí: „Ja sa vám chcem všetkým veľmi pekne poďakovať. Ako sa ku mne správate, ako sa o mňa staráte, všade ma so sebou beriete, keď som medzi vami, ani ma nič nebolí. Myslela som, že nás bude trinásť, teraz som si uvedomila, že sme vlastne štrnásti. Strašne sa teším na to maličké, že ho ešte uvidím.“

Začína hostina. Má načúvací prístroj, ale počuje len najbližších. Keď sa ozývajú výbuchy smiechu na opačnom konci, viem, ako ju mrzí, že o čosi prichádza. Len čo sa doje, striedame sa pri nej. Celkom nenápadne, len čo sa uvoľní vedľa nej miesto, nikto nikoho nemusí upozorňovať, moje baby samy od seba majú potrebu byť jej nablízku.

Lúčenie pri autách, spokojní sa rozchádzame domov.

Jeden deň odpočinok, na utorok som jej zorganizovala stretnutie so súrodencami. Jožko deväťdesiatštyri, Pavla deväťdesiatdva, moja mama najmladšia, oslavuje deväťdesiatku. Tuhý korienok majú. Mame som objednala tortu, chlebíčky, slaných slimáčikov, napriek protestu, že ona voľačo nachystá a upečie.

„Ty si pekne odpočiň, aby ste sa mohli v kľude porozprávať, pospomínať, nie, že ťa bude po miesení a pečení všetko bolieť a nebudeš sa potom ani sústrediť. Jožka s Ankou a Pavlu dovezie Danka s Mirom, nerob si žiadne starosti.“

Z domu jej ešte zavolám: „Mami, tortu, čo zostala v penzióne som dala Filipkovcom, oni majú radi maslové krémy. Táto je z čerstvého ovocia a  ľahkého krému, čo nezjete, rozdeľ a zanes susedom, nešetri ju, doma si nenechávaj, ty by si nemala, veď vieš, cukrovka. Nikto viac ti nepríde.“

Všetko prebehlo nad očakávanie, mama je spokojná.

„Čo torta?“ pýtam sa na druhý deň.

„Nechala som kúsok na nedeľu, aby naši okoštovali.“

„Mami, predsa sme sa dohodli, že ju dáš susedom. Do nedele splesnivie, aj v plnke sú čerstvé jahody, to nie je na dlhodobé skladovanie.“

Nesúhlasné ticho, viem, urobí si po svojom.

Pre istotu napíšem bratovi, upozorním ho.

V pondelok ráno je mama v telefóne akási zdržanlivá. Viac rozprávam ja, niečo nie je v poriadku. Nakoniec to z nej vylezie: „Tortu neokoštovali. Dala si im príkaz, nech ju nejedia! Tak si ju pekne dojem, nič jej nie je, ja som si dala. Alebo ju teda vyhodím! Keď ja nemôžem. Čo s ňou mám teraz robiť?“

„No teraz už nič, mami. Mala si ma poslúchnuť a urobiť, ako som ti kázala.“

Nakoniec mi jej príde ľúto: „Tak sa nehnevaj na mňa, mamula. Asi som mala byť ticho a nechať ťa, nech si spravíš, ako sama uznáš za vhodné. Čo ti ja mám čo do toho kecať. Prepáč, mrzí ma to.“

Mala som radšej držať hubu a nechať, nech sa z nej poserú, hovorím si sama pre seba s úsmevom.

„Ale môžeš. Ty mi nakupuješ, ty sa staráš, tak mi môžeš aj hovoriť do toho.“

Toto nebola pochvala, vycítila som a pochopila.

Píšeme si s bratom: „Mama je nahnevaná, že som vás varovala pred tortou.“

„Vieš, Renáta aj chcela zo slušnosti ochutnať. Ale keď sme zbadali výraznú zelenú pleseň, nedovolil som jej to.“