Bez náhlenia

„Maťa ma včera dodžubala, že nenakupujem sama, aj keď som doma,“ hovorí Petra cestou z obchodu.

„Vidíš, mne to ani nenapadlo, keď ideme spolu.“

„V centre mi dajú zoznam, Maťa ma dovezie do Lidlu a ona si ide po svojom. Na krk mi dá veľkú tašku, do tej nakladám, pri pokladni vyložím na pás, zaplatím, znova si uložím do tašky, tam ma čaká. Je to pre mňa veľký stres. Stále mám pocit, že niekomu zavadziam, zdržujem a čím viac sa snažím, tým mi to ide pomalšie, trasú sa mi ruky.“

„Vieš čo? Keď som bola malé dievčatko a babka ma začala posielať samú do obchodu, tiež som mala podobné pocity. A to ešte neboli bežiace pásy a ľudia mali viacej času. Aj tak som mala rôzne obavy. Či dobre kúpim, či budem mať dosť peňazí, či dočiahnem na regál. Časom si budeš istejšia aj ty.“

„Chceš dnes nakúpiť sama? Zober osem kaiseriek, jeden jablkový džús, jedno krabicové mlieko, tri zelené papriky a balený Nitran.“

Petra vytiahne mikroténovú rukavicu, vrecko jej podám, počíta. Keď sa okolo nej nahrnú ľudia, znervóznie, odchádza.

„Nie som si istá, či ich je osem.“

„Nevadí. Jedna hore - dole, pri pokladni ti ich spočítajú.“

Zaradíme sa. Petra vyloží z kolien tovar na pás, z ruksaku na vozíku vytiahne svoju peňaženku. Prejdem a čakám. Ruky sa jej chvejú, vyberá kovové dvojeurovky, ešte raz ich prepočíta, pridá k nim eurovú mincu a predavačovi oznámi: „Malo by tam byť sedem.“

Vydá jej štyridsať centov a trpezlivo čaká, kým si všetko naloží do plátennej tašky. Ani ľudia za ňou nehádžu netrpezlivé pohľady, našťastie ani smerom ku mne, prečo jej nepomôžem a stojím tam ako stĺp.

Vychádzame von, slzy má na krajíčku, od radosti, že to dokázala.

„Budem chodiť len k tomuto chalanovi. Ten bol na mňa dobrý. Najviac ma desí, keď za mnou stojí nejaká dôchodkyňa. Minule jedna kričala, že ona sa ponáhľa a ja potom ešte viac spanikárim.“

„Vieš čo si jej mala povedať? Pani, aj ja by som sa rada ponáhľala, keby nie som na vozíku.“

Petru to pobaví: „To je dobré! Škoda, že mne nič také nenapadne.“