Kupované sa nepatrí

„Pamätáš si, ako mi sľúbili, že my prídu poupratovať? Tak dôkladne. Kedy to bolo? Pred mesiacom? Našťastie som na nich nečakala. Ja som si upratala. Pomaličky, po troške. Aj linku, aj skrine. Vysávať už nebudem. S tou novou mechanickou metlou, čo si mi kúpila, to ide bez roboty.“

„Pamätám, hovorila si mi. Lenže keď ty sa chváliš pred Julom, ako si si upratala, potom sa nečuduj, mami.“

„Ale čoby som sa. To len tebe hovorím. A Renátke som hovorila, že by ma mohla niekedy pred Vianocami zobrať do Kauflandu, také drobnosti by som si pokúpila.“

„Niekedy je široký pojem. Ešte stále je pred Vianocami, aspoň to budeš mať čerstvé. Čo potrebuješ? Prinesiem ti v sobotu s koláčikmi.“

„Chlieb mi doviezol Jarko, dva veľké nakrájané, dala som si do mrazáku a mám pokoj. Citróny som chcela, slaninku som už zjedla, keď bola taká dobrá voňavá, nátierkové maslo sa mi míňa, to je všetko.“

Kvôli tomuto potrebovala ísť do Kauflandu?

„Dobre, mami. Keby si si ešte na niečo spomenula, prezvoň ma.“

„A ty mi tu nenos žiadne koláčiky! Na Vianoce budeme u Ivany, na Štefana u teba, načo mi to tu je?!“

„Ale, mami, veď sme sa dohodli. Do konca novembra bolo treba poslať objednávku, vtedy si súhlasila. Aby si mala na ponúkanie.“

„Ja by som bola aj napiekla. Len by si sa na mňa hnevala.“

„Medovníkové cesto je tuhé. Ako by si to miesila tou ubolenou rukou?“

„Čoby bolo. Zamiesila by som. Len stáť, či by som pri tom vydržala.“

„Tak vidíš.“

„Tak si to zoberiem na Štefana, nič mi sem nenos.“

Čo bude mať frajera doma, že ma tam nechce pustiť?

„Mami, ja nemám toľko miesta v chladničke. Pre mňa, pre Ivu, aj pre teba. A k tebe mám od Paľka bližšie ako domov. Chcela som aspoň tvoje krabice vyložiť cestou.“

Neochotne súhlasí.

V sobotu jej povykladám nákup, vysvetlím, kde je čo, kamarát na mňa čaká v aute, ponáhľam sa.

„Toľké krabice...!“

„Zavolám ti, mami!“ zastavím jej lamentovanie.

„Už som si to vytriedila, slané a suché do špajze, zákusky do chladničky. Naložila som na tanierik a zaniesla Lydke, nech okoštuje od Paľka, ona si objednáva u susedy z ulice. Aj Eva má tento rok také smutné Vianoce, ani nepiekla, tak aj jej som zaniesla. Ja som tak bola zvyknutá.“

„Vidíš mamula. Takto som si to predstavovala. Aby si si mohla na tácku viac druhov uložiť, aj poponúkať, ako za čias, keď si sama piekla. To darčekové balenie by si mohla zobrať na dialýzu v pondelok, keď sa tam k tebe tak pekne správajú.“

Už je celkom spokojná, žiadne frflanie, načo jej to bude.

„Filip zjedol všetky vanilkové rožky. Ale Julinko mal komentáre, že kupované sa nepatrí ponúkať, na Vianoce sa má piecť doma. Prečo ty nepečieš. Že si myslel, že ťa to baví, keď si vymýšľala toľko druhov, aj pekné boli, aj dobré. Zaujímavé, že mne málokedy pochválil. Boli moc sladké, nedalo sa ich veľa zjesť...Som mu povedala, že Gabika nemá kedy. Stará sa o Peťku, o mňa, aj o malú. Čo som naložila zjedol, ale najviac mu chutili také nepodarené medovníky od Lydky. Lebo boli domáce! No keby si ich videla! Také nízke, jak linecké, povykrajované halabala, no toto sú medovníky?“

„Paľko pečie domáce. Keby som ja upiekla a predala mu, tak by boli tiež kupované?“

„Hrali sme scrabble. Padlo nám jedno písmenko, nemohli sme ho za svet nájsť. Tak mu hovorím – šak keď budem vysávať, tak ho nájdem. A on nič. Nepovedal, že ja ti povysávam.“

No čo ti na toto poviem? Chlap. On nelúšti tvoje rébusy. Nepozná tvoje hry. Že keď mama povie, povysávam, čaká, že povysáva on.