Lekvár

Jedlo a nákupy nosíme v rúškach, upratujeme, keď  nie je doma. Malú jej ukazujú na videách v telefóne, ale predsa. Mišo vymyslel bicyklový výlet. Malá v káričke, vystihli sme pekný deň. Monka vybehne hore, vyložiť ruksak, babku zoberie na balkón. Držím Hanu na rukách.

„Andelíček! Ty si už také veliké decko?“ prababka žiari.

Mišo sa snaží o dušu, aby Hana predviedla všetko, čo vie. Ako obvykle, čím viac mu na tom záleží, nedá pápa, nezatlieska, jednoducho nič. Nahodí profesionálny úsmev ako celebrita, usmieva sa po celý čas, ale slovka neprerečie. Čo jej slúži ku cti, netrhá sa z náručia, nedožaduje lozenia po tráve, nechá babku, nech sa pokochá.

***

Utorky sú náročné. Dialýza začína o štvrtej, pozerám na telefón, zazvoní o pol desiatej.

„Som sa aj bála, či už nespíte,“ začína mama.

„Akoby  som si mohla ísť ľahnúť, kým nezavoláš?“

„Dlho to trvalo. Všetci okolo mňa behali, zas som nemohla dýchať. Doktorka si myslela, že je to infarkt. Pýtala sa ma, či nemám bolesť na hrudi. Nie, nič ma nebolí. Neklamte mi, povedzte pravdu! Neklamem, pani doktorka. Tri razy mi robili EKG, bolo v poriadku. Kyslík mi dávali, injekcie. Aj takú stenu prisunuli. Ale šak ja som neni pozitívna. Žeby preto, keď ma odhalili pri EKG? Ale šak  tam sú takí starí mrcinovia, čo už by sa tí na mňa dívali!“

Pochytí ma záchvat smiechu a mama reaguje: „Sa smeješ, že to hovorí taká mladica, čo?!“ smeje sa aj ona. „Ale sú tam aj takí dvaja, hádam tridsaťroční.“

„Dobre, mamula, choď si už ľažkať, určite si unavená. Dve noci si poriadne nespala.“

„Najhoršie je, že budem musieť začať chodiť trikrát týždenne. V utorok, štvrtok a sobotu. Nechcela som vyjednávať a dohadovať sa.“

„Bude to stáť za to, ver mi! Predstav si, ako si na tom bola pred dialýzou, ako si potom ožila, nabrala sily a chodila na prechádzky. Tak ťa aj teraz postavia na nohy, bude to iná kvalita života. Vieš, že chystáme záhradnú party, keď skončí korona, máš pred sebou jasný cieľ.“

***

„Dobre som sa vyspala. Zobrala som si Lexaurin, bohvie čo mi tam aj oni podávali a zobudila som sa o ôsmej! Len s tým jedením. Stále mi nechutí. Zjedla som jeden a pol rožka a tú druhú polku som už do seba nedostala.“

„Mami, dva rožky na raňajky? To by som ani ja nezjedla! Veď o jedenástej obeduješ.“

„Taká som slabá, jakživ som takáto slabá nebola.“

„Bola si ešte slabšia. Veď si teraz robíš sama raňajky. Obed si zohreješ. Čo si nepamätáš pred dialýzou? Ako si mi zavolala, že nevládzeš vstať z postele, urobiť si čaj. Bežala som na autobus, našla ťa v posteli. Vodila som ťa na záchod, robila čaj, chlebík, obed nosila do postele. Tri dni po sebe. Petra doma plakala, bála sa o teba.“

„To kedy bolo? Toto si vôbec nepamätám.“

„Keď si mi to prvýkrát povedala, že si ešte nebola slabšia ako teraz, vydesilo ma to. Ak si to nepamätáš, to je pre mňa vlastne dobrá správa.“

„Čož raňajky si ja spravím, aj sa obriadim. Len som jak lekvár, to ma hnevá.“