Kolenačky

Termín pripadol na deň, keď sú obe moje dcéry na dovolenke v Chorvátsku.

„Mami, musíš sa spoľahnúť na Jula s Renátkou. Decká tu nemám, Petra ide na rannú zmenu.“

„Viem. Julo mi povedal, že Renáta si zobrala dovolenku, počíta s tým.“

***

„Už si určite myslíš, že ma nechali v nemocnici. Naši prišli ku mne na kávu, ale ja som ti musela ísť zavolať, viem si predstaviť, aká si nervózna.“

„Mami, vôbec nie. Viem, koľko vyšetrení treba absolvovať pred operáciou a počítala som s tým, že ťa Renátka zoberie aj niekam na obed.“

„Ako si to mohla vedieť?“

„Lebo ja sa nestresujem dopredu. Vždy mám pripravenú tú lepšiu variantu.“

„Julko zavolal taxík, išiel so mnou a Renátka prišla pre nás autom. Pozvala som ich na obed do reštaurácie, kávu som tam nechcela, že doma si urobíme lepšiu. Len som ti chcela povedať, že už sme doma, robili mi kopu zbytočných vyšetrení, na tom istom prístroji, len zakaždým v inej miestnosti. Pýtali sa ma, kedy som bola naposledy na diabetológii. Že mám poškodenú sietnicu z cukrovky. Nikdy. Nikdy?! A prečo? Lebo ma tam nikto neposlal.“

„Veď v karte máš napísané – pacientka odmieta diabetologické vyšetrenie.“

„Ja neklamem. Ale u doktorov sa môže,“ smeje sa mama.

„Aha, to som nevedela.“

„Pozri mi na internete číslo na diabetológiu, ešte mi musia urobiť jedno očné vyšetrenie, ale potrebujem tam výsledky z diabetológie. Dala mi termín za dva týždne, ak to dovtedy nestihnem, mám si termín telefonicky posunúť. Termín na operáciu šedého zákalu mi už dali. Jedno oko v novembri, druhé v decembri.“

„Dobre, mami. Som rada, že ťa počujem takúto čipernú. Mala som obavy, že prídeš veľmi unavená. Choď si už vypiť s nimi tú kávu, ja ti potom zavolám.“

Ráno volám na prvé číslo, ktoré som našla v našom okrese, sú tam štyri, mala som šťastie.

„Áno. Patrí k nám podľa obvodu. Nemôžem vám dať termín, potrebujeme si pozrieť zdravotnú kartu. Stačí, keď príde príbuzný s kompletnou zdravotnou dokumentáciou a výsledkami očných vyšetrení, termín určíme na základe toho.“

Petra má zasa rannú.

Skôr, ako zavolám mame, pošlem bratovi kontakt na doktorku, adresu diabetologickej ambulancie aj s mapkou, je to v jeho štvrti, Zámostie, ale pre istotu. Žiadna odozva.

Volám mame, nech nachystá kartu na chodbu, aby si ju mohol Julo vyzdvihnúť, aj keď ona nebude doma.

Bratovi píšem, že sú tam do jednej, kartu bude mať pripravenú na chodbe. Keby mohol čo najskôr.

Večer mi volá mama.

„Julo prišiel pre kartu. Len si odomkol, zobral ju a chcel ísť preč. Už som bola doma z dialýzy, vyšla som za ním z kuchyne. Že sa ponáhľa, Renáta ho čaká v aute. Bol taký najedovaný, že Gabika len organizuje a sama nič nevybaví. Hovorím mu, že on ani nevie, koľko razy bola so mnou Ivka, Monika, Mišo. No vidíš! Ona len organizuje! Ale ona s tebou nejde! Zrútil sa mi svet. Ja som ho videla ružovými okuliarmi. Povedala som mu, že druhý raz pôjdem radšej kolenačky, akoby som mala od neho niečo chcieť. Nehnevaj sa, že ti to hovorím, ale som toho plná. Nechcem vás rozhnevať.“

„Mami, nerob si výčitky. Julov postoj poznám, nepočujem to po prvýkrát, len šetrím teba, nehovorím ti všetko. Netráp sa, to bude dobré. Jula hnev prejde a keď sa vrátia naši, postaráme sa ďalej my.“

Volá mi brat. Oznámi mi termín a dôrazne upozorní: „Nabudúce, keď budeš niečo vybavovať, konzultuj to najskôr s nami! Mama už je celkom mimo.“

„Prosím? Čo som mala konzultovať? Mama mi celkom zrozumiteľne vysvetlila situáciu, dožadovala sa telefónneho čísla na diabetológiu. Boli ste pri tom, počula som tam vaše hlasy. Ako mi mohlo napadnúť, niečo s vami konzultovať?“

Zopakujem mu, čo mi mama povedala.

„Aha, tak tebe to povedala celkom inak, ako nám. Ja som si myslel, že by jej to mohli urobiť na dialýze, papier by sa zaniesol na očné a nemusela by chodiť na diabetológiu ani na očné, rovno by išla na operáciu.“

Zdá sa, že mama má viac rozumu ako ty. Ako ti mohlo niečo takéto napadnúť?