Ponaučenie

Obedovala som zavčasu, popoludní dostanem chuť na hrianku. Haňa pribehne za mnou do kuchyne: „Čo ideš papať, Gabi?“

„Takýto chlebík som si urobila,“ ukazujem jej.

„Aj ja štem!“

„Rozdelím sa s tebou. Mám dva. Chceš na to masielko a syr ako ja?“

„Nie. Šuchý.“

Naložím na tanieriky, sadneme si oproti sebe a chrumkáme. Haňa začne robiť pri jedení grimasy. Vyvalí na mňa oči, pokrčí nos, roztiahne ústa do úsmevu. Opakujem všetko po nej, príde mi to zábavné.

„Nemušíš ša učiť odo mňa blbošti!“ napomenie ma.

***

Hani, čím by si chcela byť, keď budeš veľká? Čo by ťa bavilo, čo by si chcela robiť?“

„Neviem.“

„Nevadí. Máš na to dosť času, porozmýšľať.“

Mám na mysli roky. Ona nakloní hlavičku nabok, prudko sa zamyslí a povie: „Fakt neviem!“

***

Hráme sa v podkroví, začuje dole mužský hlas. Podíde ku mne: „Už pjišjel moj otýc!“

Vybuchnem smiechom. Občas spomenieme Štepkovu hlášku z Radošinského naivného divadla – ja som otýc, kdo je vác? Možno dvakrát sme to pred ňou povedali. Ani toto neušlo jej pozornosti.

***

Naberám jej do pohára vodu. Otvorí dvierka na skrinke s hrncami.

„To čo, Hani? Toto si nerobila ani keď si bola menšia. Vieš, kde je tvoja skrinka. V obývačke. Šuplíky s hračkami máš v podkroví. To mi teraz, takáto veľká, začneš vyberať veci z kuchynskej linky?“ čudujem sa.

„Šak ti nič nechytám. Jen ša požejám,“ vysvetľuje mi.

Naozaj. Otvára jeden šuplík za druhým, do každého nazrie, ničoho sa nechytí a zatvorí. Takto systematicky prejde celú linku.

„Ty si taký zvedavec?“ pýtam sa.

„Šom.“