Dve deti

Naši prišli pred obedom.

„Chceli by sme ťa poprosiť...“ začína Monka.

„Či by ste mi nemohli nechať Haňu, lebo idete...“ preruším ju.

„Ako vieš?“ smeje sa.

Petra má rozpozeranú rozprávku. Inak sa s príchodom malej telka vypína, ale veď rozprávka. Nechám ich. Haňa vylezie Petre na kolená a nevníma nás. S Monkou si vychutnávame idylku, zaľúbene pozeráme na blízkosť tety a netere, nebýva to často.

Rodičia odídu, ja sa vzdialim do kuchyne. Haňa pribehne za mnou, nakukne, beží späť.

„Chceš cikať, babulka? Tu máš nočníček,“ ponúkam ju. Vidím, že prestupuje, chytá sa, ale nočník odmieta. Spustí plač. Plače čoraz usedavejšie, ledva jej rozumiem. Hľadá maminu.

„Mamina s tatom išli do obchodu. Veď si počula, rozprávali sme sa o tom.“ Nepočula. Bola vypnutá. Sústredila sa na rozprávku. To bola chyba.

„Štem ma-mi-nuuuu!“

Nemôžem sa k nej priblížiť. Uteká do obývačky. Petra medzitým televízor vypla. Po kolenách ide za ňou a snaží sa niečo vysvetľovať. Tá spustí ešte väčší rev: „Choď pječ!“ kričí na ňu.

Petra sa bojovne vzprieči: „Ja som ti nič neurobila!“

Malá ju začne biť. Plieska ju ručičkou po chrbáte.

„Peti, choď do svojej izby, kým sa upokojí,“ napomínam ju potichu.

Naštve ju to ešte viac: „Prečo by som ja mala odísť?!“

„Petra, si dospelá? Poslúchni ma, prosím ťa!“

Odkráča, zatvorí sa do svojej izby.

Malá je vystrašená, v afekte, stále sa dožaduje mamy, bojuje sama so sebou. Chcela by sa ku mne pritúliť, vzápätí odo mňa uteká. Bije aj mňa. Pocikala sa.

„Poď, prezlečiem ťa. Pohľadáme čisté nohavičky a pančušky.“

Podarí sa mi vyzliecť ju, sadá si na nočník. Sedí tam, kým sa jej nepodarí znova vycikať. Čisté nohavičky si odmieta obliecť, nedovolí ani mne, zahodí ich.

„Poď, zavoláme mamine, ona ti povie, kde je a že sa bude za tebou ponáhľať.“

„Monka, malú sme asi dostatočne nepripravili na to, že idete nakupovať. Hľadá ťa a plače. Dám ti ju k telefónu, vysvetli jej to.“

„Haňulka, veď my sme s tatinom v obchode, neplačkaj. My prídeme.“

Nachvíľu stíchne, ale potom sa rozľútostí ešte viac.

„Tak nič, Monka, toto nezabralo. Neboj, my to zvládneme.“

Zoberiem ju na ruky aj s holou ritkou a ukazujem z okna pred garáž: „Pozri! Budeme sa sem chodiť pozerať, kedy príde červené auto. Teraz poď, oblečieme sa, aby si neprechladla.“

Už ma nebije, nechá si obliecť nohavičky, ponožky, aj legínky. Ešte sa otriasa od plaču, ale začína komunikovať: „Poď, Gabi, niečo by šom ši dala.“ Vedie ma za ruku do kuchyne. Otvára špajzu, vyberá jablkový džús. Nalejem jej, zriedim vodou. Napije sa. „Ešte mandajinku.“

Medzitým vyšla z izby aj Petra, sedí v kuchyni na svojej stoličke.

„Môžem ti ju ošúpať ja?“ prihovorí sa jej.

„Môžeš, Peťka.“

Odnáša si ju na miske do obývačky.

„Ešte by šom ši dala šjadkošť.“

„Sladká bola aj mandarínka. Keď prídu rodičia, naobedujeme sa a potom si dáme koláčik. Pred obedom sa sladkosti nejedia. Ani mojim deťom som nedovolila. Ivka, maminka, ani Peťka nedostali nič, kým nezjedli obed.“

„A keď Ivka nežjedla?“

„Tak dostala až na druhý deň. Ale ona ho radšej dojedla.“

Mama Monka už pila kávu, vybrala si plnené košíčky. Haňa pokukovala a snažila sa z taniera vyzbierať posledné zvyšky.

„Požjite, ako pekne šom špapala!“ očká jej zasvietili a čaká na pokyn.

„Naozaj si pekne všetko spapala, môžeš si zobrať košíček.“

Popoludní si prisadnem k Petre, objímem ju.

„Hani, nechcela by si povedať Peťke - prepáč? Jej to je veľmi ľúto, že si ju bila.“

„Pjepáč, Peťka!“

Petra nič.

„Pjepáč, Peťka! Skúša hlasnejšie.

Ticho.

„Veď ti hovojím pjepáč, tak pječo ša na mňa hneváš?“

„To nejde len tak. Ja ti neviem odpustiť hneď.“

„Počkaj, tak ťa idem aj ja pomojkať,“ zoskočí zo stoličky, sadne si k nej z druhej strany, túli sa, kladie hlávku na jej rameno.

Petra je odťažitá.

Večer pred spaním si sadnem k Petre na posteľ.

„Peti, ja som ťa počula, že si plakala. Všimla som si, že máš dohryzenú ruku. Bola to nová situácia. Nevedela som, ako sa mám zachovať. Vyhodnotila som to tak, že ty si tu doma, máš pri sebe mamu. Malá bola vystrašená, bez mamy. Dostala sa do afektu, preto nás bila. Nemalo zmysel jej vtedy niečo vysvetľovať. Dôležité bolo, aby sa upokojila a ty si ju provokovala. Preto som ťa poslala preč. Že si dospelá, zvládneš to. Lenže znova sa ukázalo, že nie si dospelá. V tebe je stále to dievčatko, ktoré s Hanou súperí, nedokážeš ju brať ako dieťa.“

„Ale ja sa cítim ukrivdená! Ja som jej nič neurobila! A Ja som musela odísť!“

„Práve o tom hovorím. Aj mňa bila. Ja som jej tiež nič neurobila. Ale beriem ju ako malé dieťa, ktoré bolo zmätené, vystrašené a takýmto spôsobom sa bránilo pred svojim strachom. Ty toto nedokážeš takto chápať. Ale ja ti rozumiem. Máš na to právo. Si psychicky chorý človek. Aj ty vyžaduješ iný prístup. Ja neviem, či som sa zachovala správne. Konala som intuitívne. Môžeme sa o tom niekedy porozprávať s tvojou doktorkou.“

„Promiň, maminko!“

„Mne sa nemusíš ospravedlňovať. Ja sa nehnevám na teba. Ani nemám prečo. Bola to nová, nezvyčajná situácia.“

„Si skvelá! Ďakujem ti! Ale vieš, ty mi to vysvetlíš tak, že si potom pripadám ako ešte väčší debil.“

„Toto naozaj nechcem. Prečo to takto vnímaš? Skús sa v tom už nehrabať. Zajtra začíname nový deň.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

---