Urazená

Haňa má pred sebou plnú misku jahôd, Nina po papaní nevie zaspať. Mrnčí a mama Monka má na stole nedopitú kávu. Beriem jej malú z rúk a čičíkam. Uplynie sotva päť minút, Haňa má zjedené, vyskočí zo stoličky a ide rovno za mnou: „Polož ju! Umy mi uky a ideme hoe!“

„Poď, Hanka, ja ti umyjem!“ ponúkne sa Monka.

„Nie! Gabika!“

„Babulka, choď s maminou, uspím Ninu, nech si mamina aspoň kávu dopije. Potom pôjdeme spolu hore.“

„Nie!“ trhá mi ruku, nedbá, že držím malú.

„Hanka! Babina sa s tebou hrala celé doobedie. Nemôžeš ju nechať trošku s Ninkou?“

Spustí rev, musí ju násilím odvliecť do kúpeľne. Bráni sa, mece, zúri.

Mamina ju uchopí zozadu a proti jej vôli drží v objatí. Ticho sa jej prihovára: „Vieš ešte, prečo plačeš?“ Takto sme sa to naučili od odborníkov. Na Petru tento postup v jej kritickom období fungoval. Chvíľu ju pochytila ešte väčšia zlosť, ale amok sa prerušil, začala fungovať racionálne. Po umytí prišli do obývačky. Mama dopila kávu, zobrala Ninu, ako sme jej sľúbili, ale Haňa si sadla k nej a krivdu otočila proti mne. Iba som sa na ňu pozrela, či môžeme ísť, rukou mi naznačila, že nie, so mnou skončila.

„Si urazená, Hanka?“ pýta sa jej mamina.

„Nie, nie som, to nič,“ neprizná si.

Situáciu ďalej neriešime, rozprávame sa, akoby sa nič nestalo.

Po chvíli príde malá ku mne, podá mi ruku: „Poď, Gabi!“

Sme zasa kamošky.

Starostlivosť rodičov o bábätko rešpektuje, ale o babky sa deliť nevie a nechce. Zatiaľ.