Padnete na zadok

Tato Mišo mi vedie Haňu, on ide do práce, o jednej začína učiť, o piatej je zuškársky sláčikový koncert v refektári piaristického gymnázia. My s Hankou prídeme, keď sa vyspinká. Mama Monka sa stará o Ninu. Napriek tomu, že lekárka sľubovala, že Nina od Hanky kiahne buď nedostane, alebo bude mať ľahučký priebeh, schytala to riadne. Šesťmesačná, kojená, kiahne sa nepýtali. Pribúdajú každým dňom, pridá sa aj vysoká teplota. Trošku si oddýchne, keď budú len dve. Ledva Haňa dosadne na taburetku pred dverami, direktívnym tónom začne: „Babka! Umyť ruky, vycikať a spať!“

„Ja s tým nemám problém“, smejem sa.

Vyzuje sa, vyzlečie, sadne na záchod. Odtrhnem toaletný papier, nakloním sa nad ňu, skôr, než stihnem podať jej ho, varuje ma: „Dúfam, že mi nechceš utrieť ritku! Takej veľkej dievčine! Zvládnem to sama. Ako by si sa cítila, keby som ti ja ritku utierala?“

„No, priznávam, že trápne.“

„Tak vidíš!“

V podkroví, kde spáva, si vyberie knižku, nachystá malé vankúše, dve deky a vyzerá, že to so spánkom myslí vážne. Čítame rozprávky jednu za druhou, potom utnem: „Už dosť!“

Neprotestuje, ukladá sa ku spánku. Jej spôsob je originálny, ale už to poznám. Vyhadzuje nohy do výšky, dotýka sa šikminy podkrovia, skúša strčiť nohu do medzery medzi posteľou a stenou. Vylezie na mňa, priľahne ma, skotúľa sa na zem. Znova vylezie na posteľ, ľahne si vedľa mňa, zoberie mi ruku a nechtíkmi ďobká do dlane.

„Babka! Keď zaspím, tento prst ti budem stále držať!“ ukazuje môj prostredník. „Keby si náhodou chcela ísť niečo robiť, tak nepôjdeš. Budem ti ho držať, aj keď budem spať.“

„Neboj sa, nikam nepôjdem. Budem tu s tebou.“

„Prečo máš iba jeden prsteň?“

„Stačí mi. Tak sa mi to páči.“

„Mama má dva prstene.“

„Áno. Tatino jej kúpil jeden, keď si sa narodila ty a druhý, keď sa narodila Nina.“

„Ty prečo nemáš tri?“

„U nás nebol taký zvyk, kupovať prsteň za narodenie dieťaťa.“

„Musíš mať tri. Inak ti zoberiem Peťu. A vlastne aj Monku. Keď máš len jeden.“

„Nedám si ich, smejem sa.“

Ešte sa chvíľu prehadzuje, kopne ma do brady, do brucha, ale nakoniec nájde tú svoju polohu a cítim, ako ďobkanie poľavuje, až utíchne celkom. Pred štvrtou sa zobudí, pozrie na mňa: „Vstávame. Ideme na koncert. Máš mandarínku?“

„Mám. Poď dole, niečo spapáš, napiješ sa čajíku, oblečieme sa a pôjdeme.“

„Babka! Prečo si nechala v kúpeľni svietiť?!“

„Bola som sa vycikať, umyť si ruky a zámerne som nezhasla svetlo, lebo ti šúpem mandarínku a pôjdem si ruky znova umyť.“

„Aj tak musíš zhasnúť! Musíme šetriť! Zlí ujovia nám chcú ukradnúť elektrinu.“

Ach, ten tvoj tatino!

Zdráham sa, ale trvá na svojom a povzbudzuje ma pokrikom: „Šupiti presto!“

Ty si budeš musieť nájsť partnera riadneho podpapučiaka, aby ťa nevyložil za dvere.

Pomáham jej s obliekaním, aby sme prišli načas.

„Túto čiapku si si u nás zabudla minule na klavíri. Ale mamina ti dala bodkovanú, hodí sa ti ku šatočkám.“

Strhne si ju z hlavy a zoberie tú zabudnutú so slovami: „Z bodkovanej mi vyliezajú uši! Prechladla by som. Daj mi túto!“

Obujem jej čižmičky a vyrážame do tmy.

„Nechceš rukavičky?“

„Nie. Túto si takto strčím do rukáva a túto mi budeš zohrievať ty,“ všetko má vymyslené.

Je čarovné kráčať s dievčatkom ulicou, ktorú absolvujem veľa rokov takmer vždy s vozíkom. Petra pozerá do zeme, okolie veľmi nevníma. Haňa má oči všade. Upozorňuje ma, kde už blikajú svetielka, v ktorom okne je hviezdička, všimne si aj fialové osvetlenie bytu na najvyššom poschodí.

„Gabi! Keby si videla, aký traktor má Lukáško, padla by si na zadok!“

Oslovuje ma striedavo babka a Gabi. Obidve sú mi milé.