Po roce Vánoce, Vánoce...

„Mami, tak som rada, že Renátka poslala fotku zo štedrej večere. Sála z nej príjemná atmosféra. Smeješ sa tak schuti, vidno, že si sa tam cítila dobre.“

„Ale, prosím ťa! Ja mám také zlé pocity z celého večera, bola som jak lekvár. Julo ma vodil hore po schodoch, dole na večeru, robil mi asistenta. Dnes už chodím lepšie. A včera, jak také hebedo som bola.“

„Ale mami, na to vôbec nemysli. Kto v tvojom veku takto chodí. Tvoji rovesníci roky ležia, treba ich obracať. Teš sa, že je, ako je.“

„Veď Julino bol milý. Mal včera dobrú náladu. Naozaj sa o mňa staral. Aj Filip každú chvíľu si ku mne prisadol. Ale večera! To ti musím povedať. Tak Julko mi volal, či má Renátka prísť pre mňa pred vysmážaním, či po vysmážaní. Našťastie ma čosi osvietilo a povedala som, že pred vysmážaním. Išli sme s Julkom hore, že tam je teplejšie. A Renátka dole vysmážala a vysmážala. O siedmej sa pýtam – čo je s tou večerou?! Nie, žeby som bola hladná. Ale ja zoslabnem, keď nejem. O pol ôsmej sme večerali! Kapustu som sa bála, keď ma preháňa. Našťastie mala aj fazuľovú polievku, tak som jedla tú. Kapor bol dobrý, pekne vysmažený, mal veľké kosti. Ale šalát! Šak minulý rok urobila skoro ako tvoj. A teraz, hrozne, ale hrozne mi nechutil. Ja som neni prieberčivá, ale tento naozaj nebol dobrý. Voláký ružový, neviem, či cviklu do neho dala, či čo. Ale šak zjedla som. Ešte Filip mi hovorí, ty by si babka mala jesť v spoločnosti. Hovoríš, že doma ti nechutí. Má pravdu. Tam, keď všetci jedli, aj ja som bez odporu, celkom schuti všetko zjedla.“

Paňo maňo! Doma zješ dosť. S odporom, či bez odporu, to ti nedokážem. Ale prázdne kelímky a tvoja váha hovoria za všetko. Zo vzduchu nepriberáš.

„To som rada.“

„Som ti hovorila, že oni sa nevedia tešiť z darčekov ako vy, preto tam nerada chodím. Ale krivdila som im. Teraz si tak ulahodili, všetci sa tešili, ďakovali si. Renátka dostala najviac. Chalani jej nakúpili, som sa čudovala, že vedeli čo jej urobí radosť. Renátka bola uveličená a Filip jej hovorí – to preto, lebo ťa máme radi.“

Vymenuje mi všetky darčeky, ktoré kto dostal, podrobne popíše! Obdivujem. Ja by som si nezapamätala.

„No vidíš.“

„Mne kúpili album a také zábradlie, že mi Julko namontuje popri stene. To bol dobrý nápad. Fotky mám jak seno, takto si budem v albume pozerať. Večer o jedenástej som prišla domov, už som ti ani nevolala. Renátka sa ma pýtala, či mi má dať niečo domov. Tak som si povedala, že áno. Šak nemám doma navarené. Mohla by som si rozmraziť, ale dala mi aj polievku, aj kapra so šalátom. Len koláč mi nedala. Ten som už nevládala u nich, že šak mi zabalia. Ale šak mám čo jesť. Šak tie tvoje mám v ladničke.“

„A na dialýze ako bolo? Rozdala si darčeky?“

„Nie. Ani som ich z domu nebrala. Som vedela, že keď to máme posunuté a skrátené, bude tam len ten starý dedušo. Tomu nedám nič. On len prejde, opýta sa, jako sa máme. Ale zaujímavé, že moje meno si pamätá. Nikomu nepovie menom, len mne. Jako sa máte, pani Alexyová? Ale nie len on. Musí sa im to moje meno ľúbiť. Lebo ostatných ani neviem, ako sa volajú a moje meno tam znie porád.“

„Tak aspoň ušetríš. Toľko som ti toho nakúpila a nakoniec si dala iba doktorke.“

„No, lebo aj sestry sú choré. Je tam len polovica z nich. Ale šak medzi sviatkami porozdávam. A v piatok som vybehla aj hore k Eve. Má meniny aj narodeniny, tak som jej doniesla to veľké sušené ovocie. Strašne ma volala dovnútra. Nechcela som ísť. Povedala som jej – ty si sa odo mňa odstrihla, keď Frido zomrel, tak aj ja len takto medzi dverami. Taká bola prekvapená. Že ja som sa odstrihla?! Áno. Kedysi si každý deň pribehla, teraz vôbec. Keď neviem, kedy môžem, hapkala.“

No, ty si miláčik. Pred týždňom ťa s vnučkou zachraňovala, záchranku volala a ty na ňu takto. Sú neskutočne tolerantné, inak by sa na teba už dávno vykašľali.

„Ani si nešla dnu?“

„Ale čoby. Nakoniec som posedela.“

Veď hej. Ale drahoty robiť musíš.

No dobre, mamula. Tak to dopadlo dobre.“

„Ozaj a Peťka ako?“

„Včera už mala iba 37.6, nemusela som jej zrážať. Aj sa navečerala, potom puzzle skladala, tak dobre.“

„A Nemšovani?“

„Monka písala, že doobeda všetci kašlú ako tuberáci, ale poobede už aj oni lepšie.“

„Takéto Vianoce som ešte nezažila, aby všetci boli chorí.“

„Čo už. Tie budúce si to snáď vynahradíme.“

.