V krbe ešte nevyhaslo

Popoludní mi volá mama po druhýkrát: „Gabika, nemám program! Pozrite mi niečo. Nebudem telku zapínať len tak.“

„Peti, pozri niečo babke v programe! Mami, program som ti kúpila. Zajtra ti ho dám.“

„Jako mi ho zajtra dáš?“

„Malo to byť prekvapenie, ale poviem ti to teda. S Ivou sme sa dohodli, že zajtra ťa s Jarkom zoberú a pôjdeme do Nemšovej. Petra už nemá teplotu, môže zostať doma pár hodín sama. Kúpila som ti aj Ibalgin, nachystala vianočnú kapustnicu, aj majonézový šalát, keď si mala takú chuť na ten môj.“

„Gabika! Len mi povedz, čo by som ja bez teba robila!“

Rozosmeje ma to: „No to teda naozaj neviem, mami.“

Neviem, či ju tak dojalo jedlo, alebo plánované rodinné stretnutie. Najskôr oboje. Šťastím sa skoro rozplače.

„Tak dohodnuté, mami. Zajtra prídu pre teba Iva s Jarkom okolo pol tretej, potom vyzdvihnete mňa, o tretej máme byť u Monky.“

Usadíme sa v zimnej záhrade, oheň v krbe plápolá, Monka znáša na stôl.

„Gabika! Ty si mi sľúbila ten šalát!“ spomenie si mama.

„Áno, mami, neboj sa. Je v chladničke. Monka ti to dá, keď budeme odchádzať.“

Mama nenápadne drapká zo všetkého. Jednohubky, chlebíčky s nátierkou, ozdobené kúskom mozarely a olivou, oškvarkový pagáčik, syrový pagáčik. Po čase osloví Monku: „Podáš mi, prosím ťa, pagáčik? Ja nedočiahnem.“ Akoby to bolo prvé sústo. „Vieš, z čoho mňa na Štedrý deň preháňalo? Že som mala prázdne črevá. Keď som sa u Jula najedla, už mi bolo dobre.“

„Aha.“

„Vieš, čo je najhoršie? Že mi už ani sladké nechutí. Tie košíčky si robila ty, Gabika?“

„Áno mami.“

„Okoštujem. Tie linecké si robila zo špaldovej múky, Monika? To som ešte nikdy neskúšala.“ Okoštuje.

Teší sa, keď sa Nina na ňu smeje, rozpráva jej svoje bé, vá. Čo ju štve, že Iva s nami nesedí, okupuje ju Haňa. Odvlečie ju do svojej izby, v obývačke sa objavia, iba keď prídu predviesť novú tetovačku. Iva už má potetované obe ruky, Haňa aj biele pančušky. Postupne chodíme do tetovacieho štúdia všetci, iba babku Zuzku omilostila, pred ňou má rešpekt. Tato Mišo v duchu preklína darcu – deda Vlada a keby sme tam neboli my, zabaví jej to a vráti až na konci školního roku. Som si istá. Sú tam tetovačky farebné, aj trblietavé, po čase sa trblieceme všetci, vrátane Niny. Neuveriteľným spôsobom sa trblietky prenášajú z jedného na druhého. Na oblečenie, aj na tvár. V duchu pesničky – už sa nám pozlaaaatko li-i-goce...ligoce sa celá rodina. Príde pozrieť aj Mišov otec. To svetlo v očiach, keď berie na ruky malú Ninu, len ťažko popísať. Rozumie si aj s mojou mamou. Spomínajú na starý Trenčín, akoby oni dvaja boli rovesníci, pritom je len o čosi starší odo mňa. Čas príjemne plynie, mama sa zamyslí: „Moje vianočné želanie sa mi splnilo. Som spokojná.“

„Čo to bolo mami?“ som presvedčená, že povie, že sa chcela stretnúť s nami so všetkými a podarilo sa.

„Že vám nechcem byť počas Vianoc na obtiaž, nech sa nemusíte o mňa starať. Nikomu vám neprajem takúto starobu.“

„Ale mami, veď sú na tom ľudia horšie. Koľké roky ležia, musia ich obracať...“ opakujem, čo už toľkokrát. Asi slabá útecha.

Je čas rozlúčiť sa, hovorím Hanke: „Vidíme sa na Hodžovej.“

„Na Hodžovej? To je zle.“

„Prečo? Veď k nám chodíš rada,“ prekvapí ma.

„Ale tu to bolo také príjemné, keď sme tu boli všetci.“

Myslela som, že by jej stačila iba Iva a nie. Vnímala tú rodinnú pohodu, ktorú nám v poslednej dobe berú choroby. Snáď budúci rok bude lepšie. Postupne sa obliekame, obúvame, lúčime.

„Kde je tá Monika?“ dožaduje sa mama.

Asi má pocit, že sa ešte nerozlúčili?

„Chcela som si od nej vypýtať oškvarkové pagáčiky. Tri.“

Monka položí Ninu, berie vrecúško a nakladá babke pagáčikov, aby nemala prázdne črevá.

V jednej ruke nesiem tašky, druhú jej ponúkam, nech sa ma chytí pod pazuchu a vykročíme k autu. Mišo ide popredu a svieti nám na cestu.

Mama zbadá, že má prázdne ruky. „Ty si mi sľúbil, že mi tú tašku zoberieš!“ preľakne sa, že šalát a kapustnica zostala u nich.

„Neboj sa, mami! Ja ich nesiem, pozri! V jednej máš darčeky, v druhej jedlo.“

Doma pozerám fotky, čo som len tak náhodne cvakla. Na jednej je mama zamyslená. Ten pohľad...akoby už dovidela kamsi, kde my ešte nie.