Liečenie

„Už som sa vrátila z dialýzy a som aj po večeri.“

„Čo ste mali dobré?“

„Bryndzové pirohy. Myslela som si, že tam je len jeden oškvarek, ale našla som štyri. Už boli studené.“

Tak si mala povedať sestričke, nech ti ich zohreje.

„A na obed čo bolo?“

„Plný tanier šťavy, trochu tarhone a mäsa. Také malé porcie dávajú. Chlap by sa z toho nenajedol. Ale šak ich je tu málo.“

Ešteže tebe nechutí, hladná nebudeš.

„Ako si spala?“

„Vôbec som nespala. Bolela ma ruka, ibalgin mi nezabral a tú masť, čo si mi kúpila, som našla až ráno. Zabudla som, kde som si ju dala.“

„Suseda nechrápala?“

„Ale nie.“

„Takže ťa nebude rušiť v noci.“

„Riaditeľ sa ma bol pýtať, ako sa mi tu ľúbi. Povedala som, že som spokojná. Nič som na ňu nehovorila. Len že jej stále hučí televízor a keď som jej aj povedala, nech ho už vypne, neposlúchla.

Alebo ťa nepočula.

Ale šak o ôsmej ho vypla. A predstav si, že mi potom prišiel povedať, že sa budem sťahovať.“

„A kedy a kde?“

„To ešte neviem. Ja sa tu cítim ako na liečení a že po skončení pôjdem domov.“

Nestraš, mami.

 „Zajtra za tebou príde Iva. Prinesie ti tú baterku a hodinky. Potrebuješ ešte niečo?“

„Dva uteráky nech mi donesie.“

„Uteráky tam máte. Tie sme nemali dávať.“

„Máme. Ale neviem, či sa hentá do nich neutiera. Ja chcem svoje.“

Len aby sme ti tam postupne nemuseli presťahovať celý byt.

„Dobre, mami.“

„Hentá nič nerozpráva. Aj prebaľovať ju chodia. Ja som po obede už chcela ísť čakať na sanitku a taká tá moja najlepšia kamarátka išla so mnou. Dole bolo vyše ľudí a riaditeľ nám rozdával cukríky. Keď prišla sanitka, on osobne ma zaviedol až do nej. Naspäť ma viezol taký známy šofér a hovorí mi – no, vy ste taká šľachtičná, bývate na zámku.“

Zrazu mama začne komunikovať s niekým iným. Počujem ako hovorí: „Kde ste vy boli? Aj mi bolo smutno bez vás.“ Mne už nevenuje pozornosť, rozlúči sa.