Búrka

Sledoval oblohu. Mama už stratila trpezlivosť. Zavrela pred ním dvere na terase. Chcela byť sama. Chvíľu plakal, ale brat ho upokojoval. Nič nám nehrozí. Bývali v starom dome vo farmárskej oblasti. Pán Willis na nich zakričal, aby mu vyhodili kladivo, ktoré mu spadlo do trávy. Udrel sa do prsta. Už týždeň opravoval strechu, ktorú mu strhol prudký vietor. Susedov dom odvtedy prekrývala provizórna fólia. Trepotala sa. Silnejšie a silnejšie.

„Choďte radšej domov, zase sa to valí.“

Prichádzala smerom od mesta. Najprv boli mračná sivé, ale ako sa približovali, naberali tmavšie odtiene. Búchali na dvere, ale mama neotvorila. V tom lepšom prípade si vzala lieky na spanie. Krčili sa na terase. Blesk rozčesol neďaleký strom. Zem sa triasla. Krúpy rozbíjali okná, ničili úrodu. Susedova provizórna strešná fólia sa pridala k tancu, ktorý už predvádzali trampolíny a záhradné hojdačky z okolia. Hádam to ich strecha vydrží. Iný domov nemajú. Nech už to skončí.

V podobných momentoch potreboval otca. Držal by ho za ruku, alebo obchytil okolo nôh, pretože vyššie ešte nedosiahol. Mama hovorila, že už nechcel viac detí. Preto ich opustil. Ale kvôli tebe to nie je, Stephen. Áno, niekedy je lepšie, keď mamy spia.

Keď nad tým Stephen po rokoch premýšľal, jeho závislosť sa zrodila práve počas búrky. Ako chlapček mal strach. Katastrofa lietala nad ich hlavami ako bosorka. Ale napokon, až na dve rozbité okná, sa nič nestalo. Bolo to opojné. Uprostred búrky mrzne čas, zmysly sa sústredia na hluk, prudké poryvy vetra vám chcú strhnúť šaty z tela. Nedá sa vyslobodiť, môžete len čakať.

Stal sa patologickým hráčom. Gamblerom. Ale v skutočnosti len hľadal opojný pocit medzi zatiahnutím oblohy a východom Slnka. Ten moment, nad ktorým nemal kontrolu, keď sa roztočili čísla, keď čakal na odhalenie súperových kariet, a potom zvíťazil, alebo všetko stratil. Šlo len o vedomé vzdanie sa moci nad svojím osudom, o nič viac. Nech to stojí, čo to stojí.

Bol milionárom. Jeden z tých šťastlivcov, ktorí si splnili americký sen. Od narodenia mal hlavu na matematiku. Vďaka vynikajúcim výsledkom ho vedenie školy zapojilo do programu pre nadané deti. Získal štipendium. Stal sa z neho ekonóm. Po krátkej kariére bankára rozbehol vlastný biznis. Investoval do akcií známych firiem, kupoval nehnuteľnosti, ktoré potom predával. Mama by dnes naňho bola hrdá, keby lieky na spanie nevymenila za drogy, ktoré ešte pre potešenie zapila šampanským. Na zdravie!

Svoju závislosť dotiahla do dokonalosti. Zostali po nej iba dlhy, poloautomatická puška, ktorá patrila ešte otcovi, a dve rozbité okná, ktoré nikdy neopravila. Brat ho poprosil, aby všetko urovnal. Za to si mohol nechať otcovu zbraň. Presne tú zbraň, ktorou mama mierila na pána Willisa, keď sa k nej opitý trepal do postele a kričal, že bude iba jeho. V tú osudnú noc pri nej Stephen ležal v posteli, pretože v diaľke sa blýskalo. Nezlomila susedovi srdce, zasiahla ho jedným presným výstrelom.  

Rana osvetlila spálňu lepšie ako blesk. Telo spadlo na zem. Krvácal, ale stále žil. Mierila mu hlavňou na hlavu. Už si to vraj rozmyslel a pôjde radšej domov. Ale nemohol sa hýbať. Vrátila sa do postele a sucho skonštatovala: Sebaobrana. Potom zaspala.

Stephen žil skromne. Tvrdo pracoval. Na večeru si kupoval polotovary zo supermarketov. Mal malý dom, malý dvor, žiaden bazén, v záhrade len trávu. Susedia ho poznali ako najtichšieho človeka na svete. Introvert ako vyšitý.

Vzhľadom na pomery, z ktorých vychádzal, bol celkom v poriadku. Až dodnes. S Marilou sa spoznal počas anonymných stretnutí gamblerov. Bola jednou z tých žien, ktoré starli do krásy. Tak trochu ju miloval. Tak trochu bol aj závislý. Ale dá sa to? No tak, Stephen! Všetky tieto neduhy si vyžadujú celého človeka.

Marilou terapie pomohli. Hovorila, že sa z toho postupne dostáva. Našla si dokonca prácu. Spory, ktoré mala, už neriešil súd, ale mediátor. Neprespávala na ulici. Nasťahovala sa k nemu a rozumeli si. Ale dnes odchádzala. Šla domov – na Filipíny. Presvedčila syna, že to so svojou životnou zmenou myslí seriózne. Chcela spoznať aj nevestu a vidieť vnuka.

Chcel ju zadržať. Keď ju nemal po svojom boku, myslel na otca, ktorého nikdy nemal. Vnútro mu spaľoval oheň, ktorý nik nevnímal. Cítil ho iba on. Chcel mať syna...

Zase to urobil. Mal ciele. Ale ciele sú zdrojom nášho nešťastia. Preto je podstatné netúžiť po ničom. Ale aj to je cieľ, dočerta. Bludný kruh. Búrka, ktorá sa vracia. Musí sa kontrolovať. Už nemá posteľ, do ktorej by vliezol.

No a čo že mal nálepku depresívneho človeka. Každý by mal nejakú nálepku, stačilo by iba zájsť za tým správnym odborníkom.

Zaspal až nadránom. Premýšľal, či ešte žije, a čo asi robí. Puška, ktorú po ňom zdedil a ktorou mama demonštrovala sebaobranu, visela nad posteľou ako svätý obrázok. Talizman. Niekde v nej sa skrýval otcov duch. Po nociach sa k nemu prihovárala. Bola chladná ako väčšina otcov. Najprv svojich synov milujú a neskôr ich považujú za súperov. Vidia v nich úspechy, na ktoré v ich veku nedosiahli, pretože na to nemali. Pripomínajú im vlastné zlyhania. Napokon len zatrpknú, zavolajú sa na meniny a narodeniny, prestanú sa zhovárať, pretože už nie je o čom. Nikto ich to nenaučil. Ani syna, ani otca.

Marilou opakovala, že najväčším problémom mužov je, že nevedia hovoriť o svojich pocitoch.

„Vychovali vás s nálepkou, že plač je slabosť. Že musíte byť chlapi, a chlapi neplačú. Najradšej by vás rovno poslali do vojny. Nevšímali si, keď si ako malý chlapec zakopol a spadol, a mal si slzy na krajíčku. Radšej sa tvárili, že nič nevideli, že neexistuješ, len aby si sa nerozplakal. Akoby si necítil bolesť. Ako keby mali chlapci iné nervové zakončenia ako dievčatká. Povedz, urobil by si to isté mne? Neobjal by si ma, neutešil? Keď deti vyvádzajú, chcú len pozornosť, ale nevedia o ňu požiadať.“

Asi na tom niečo bude. Marilou bola inteligentná, vždy hovorila, čo si myslí. Bola ako jeho psychológ, ktorý opakoval, že závislosťou si iba kompenzuje traumu z detstva.

Väčšinu terapií iba tak premlčal. Sedel tam a spočítaval pravdepodobnosť svojho úspechu. V percentuálnom vyjadrení boli jeho šance mizivé. Automaty vás nenechajú vyhrať. Tak ako život. Riadia sa matematikou. Ide len o to, aby ste uverili, že vaša výhra alebo prehra je dielom náhody. Podstatné napokon nie je zvíťaziť, alebo stratiť, ale zahrať si. Presne podľa hesla – zúčastniť sa.

Hotel bol jednou z perál Las Vegas. Izbu mal na 32. poschodí. Mal skvelý výhľad na davy ľudí hudobného festivalu pod oknami. Kasíno na prízemí pripomínalo raj. Žiarilo v zlatých farbách, navodzovalo dojem zisku. Dômyselne vplývalo na receptory každého patologického hráča a medzi riadkami mu hovorilo, že nie je možné, aby na takom krásnom mieste prehral. Aby prišiel o celoživotné úspory, ktoré šetril na vzdelanie detí, aby stratil peniaze, s ktorými mal vyplatiť nájom na budúci mesiac, aby vôbec o niečo prišiel.

Poker. To ho dnes zaujímalo. Pozdravil zopár hráčov. Poznali sa z liečebne. A vraj anonymná. A vraj liečebňa...

Darilo sa mu. Bol to jeden z tých momentov, pri ktorých mal začínajúci hráč skončiť, vziať prachy, užiť si výhru a väčšiu časť z nej investovať. Zmysluplne. Ale to už je v búrke. Vietor sa s ním pohráva ako s provizórnou fóliou. Kontrola je len ilúzia. Ale to je jedno. Už dávno sa prestal tešiť z vecí, ktoré mu robili radosť. Podľa Marilou trpel anhedóniou.

Pred desiatou sa pobral do apartmánu. Výhru z banku si nevybral. Nestojí o iluzívne zisky. Otec ho už čakal pri posteli. Obliekal si tričko s nápisom I love Las Vegas. Vkĺzol do sandálov aj s ponožkami. Typické. Čakal, kam sa so synom vyberú dnes. Veď mali čo dobiehať. Celý život.

„Dnes zostaneme tu,“ povedal Stephen a zamkol dvere.

Sadol si na posteľ a premýšľal, či sú duchovia skutoční. Či by to otec prežil, keby ho teraz náhle vytlačil z okna na 32. poschodí. Starý pán Paddock vycítil pochmúrne myšlienky svojho potomka. Podišiel k nemu, aby ho chytil za plece.

„Oci, prečo si nás opustil?“ opýtal sa Stephen.

„Nikdy som neodišiel. Stále som bol tu,“ povedal a namieril prstom na horizont.

V diaľke sa blýskalo. Zdola k nim doliehala country hudba. Na festivale bolo asi milión ľudí. Stephen na nich zakričal, aby sa rýchlo skryli. Ale nepočuli ho. Otec mu podal pušku, aby začal rozháňať dav.

„Áno, duchovia sú skutoční. Žijú v nás. A občas zvíťazia.“