Rozhodnutie

Nenahovárajme si. V čase, keď očami kĺžeš po týchto riadkoch, je zmienená štatistika dávno neplatná. Ale predsa... Odkedy môžeme  sledovať tok ľudskej histórie vďaka písomným správam, teda približne za päť a pol tisícročia, odohralo sa na našej Zemi asi štrnásť a pol tisíca vojen. Zahynulo v nich viac ľudí, než koľko v súčasnosti obýva planétu.

Mier je len prestávkou v nekonečnom výpočte zlyhaní našej civilizácie. Priestorom na nadýchnutie, ktoré vedie k čoraz ničivejšej katastrofe. Akoby sme boli naprogramovaní. A naozaj sme. Boj je vlastne v našich génoch od počiatku. Nie odkedy sa tu zjavili prví ľudia, prvé dinosaury. Nie, treba zájsť ešte hlbšie. Ponoriť sa do hustého bahna a hliny, z ktorej nás vymodelovali.

Agresivita a podmaňovanie si iných tvorov a ich prostredia patria k dominantným atribútom života. Vidíme to všade okolo nás. Zviera zabije iné zviera, aby sa nakŕmilo, rozmnožilo. Sršne likvidujú kolónie včiel. Bunky sa dokážu požierať navzájom. Napokon vždy zvíťazí silnejší. Vydýchne si, ale iba na chvíľu. Ďalšia hrozba čaká za rohom.

Dlho sa o tom šepkalo, ale nik tomu nechcel veriť. Pripravovali sa na tento scenár, ale aj tak ich prekvapil. Hranicu prekročili nadránom. Na východe. Prichádzali na tankoch, vrtuľníkoch aj stíhačkách. Posielali k nim drony, aby demonštrovali, kto má technickú prevahu. A nielen tú. Tisícky mužov sa snažili obsadiť kľúčové orgány v krajine, zaistiť prevzatie moci a dosadiť do uvoľnených postov bábkovú vládu. Malo ísť o bleskovú záležitosť. Odpor sa mal zlomiť na začiatku. Z bratstva medzi ich národmi nezostal tieň, ani spomienka, iba sa rozplynulo. Aj keď hovorili podobnými jazykmi, nerozumeli si.

V tom čase bol v zahraničí. Kvôli práci. Z domáceho platu by sotva uživil rodinu. V cudzine si prenajímal byt. Ak by sa teraz vrátil domov, už by neodišiel. S bratom sa zhovárali o tom, čo by bolo najlepšie. Nakoniec mu to povedala manželka. Má ich čakať za hranicami, utekajú aj s deťmi z mesta. Asi im to potrvá niekoľko dní. Všetci bežali do bezpečia. Nevedeli, čo budú robiť. Aspoň jeho rodina v tom mala jasno. Vezme ich k sebe, prečkajú a uvidia, ako sa konflikt vyvinie. Deti môžu navštevovať miestnu školu, alebo zostať na online vyučovaní doma. Internet nie je problém. Len aby ho mali učitelia. Len aby nejakí učitelia boli.

Pomoc ponúkol aj bratovi, napokon došla iba švagriná. Celé dni plakala. Bomba vybuchla na stanici, kde čakala na vlak. Mala šťastie. 30 ľudí také šťastie nemalo. Ležali tam pofŕkaní načerveno. Malému chlapcovi výbuch odtrhol končatiny. Ešte chvíľu žil. Plazil sa, ale pomoc hľadal márne.

Keď sa zo šoku konečne spamätala, všetkých odrovnala. Jej manžel už vraj nie je civil. Prihlásil sa dobrovoľne. V tej chvíli chcel čo najskôr odísť za bratom. Zadržali ho. Máš tu deti, ženu, prácu. Má sa vraj správať rozumne. Väčší osoh z neho budú mať, keď zostane nažive.

Nepáčilo sa mu, že brata už odpisujú. Stále žil. Mohol písať správy. Aj to iba večer, keď sa vrátil do tábora z misie. Ale keď napísal, žil. Keď telefón stíchol, mysleli na to najhoršie. Našťastie sa ozval po dvoch, troch dňoch. Záležalo na tom, ako dlho musela jeho jednotka zostať v teréne. Mobily si vypínali. Nepriateľ by ich vďaka nim identifikoval v poli.  

Hoci chodil do práce, akoby sa nič nestalo, myslel na to, čo asi brat robí. Ako sa dozvedel zo správ, dedina, v ktorej vyrástli, bola zničená. Neochránili ju. Neochránil ju on. Nezabránil jej vymazaniu z mapy. Zožierali ho výčitky. Kam sa vrátia jeho deti? Čo bude robiť žena? A ako sa cíti švagriná? Mobil už ani nepúšťa z rúk. Ak si nepíše s jeho bratom, tak sleduje správy z domova. Nonstop. Zatiaľ nemala dosť síl, aby si našla prácu.

Čím viac nad tým premýšľal, tým väčší pocit zlyhania ho opantával. Zle spával. Sníval sa mu ten istý sen. Dookola. Bola noc. Na ulici horel kamión, ktorý zasiahla raketa. Plamene stúpali nahor a ošľahávali fasádu budovy, ktorú začiernili. Ľudia sedeli na chodníku a sledovali spúšť. Len tam tak sedeli, nerobili nič. Ako tiene. Potom utiekol v panike do metra, kde sa zakaždým stratil.

Myslel na domov. Vracal sa do detstva, keď spolu behali v kukuričnom poli len preto, aby sa skryli a zapálili si prvú cigaretu. Dodnes spomínal na jej skvelú chuť. V takom zákope, keď si po uši v blate s potkanmi, chutia šluky ešte viac. Taký mal pocit. Z vlastnej skúsenosti nehovoril. Na front zamierili aj niektorí kamaráti. Iní sa službe vyhýbali. Tak ako on. Tí, čo odišli, mali v očiach zvláštnu zmes emócií. Boršč zo strachu, odhodlania, nevedomosti a odvahy. Teraz tú polievku mohli zjesť. Do sýtosti.

Vojna dávala mužom zmysel. Tým, ktorí ju rozpútali, iba z nepatrnej časti, ale obrancov legalizovala. Glorifikovala. Akoby sa vrátili k svojej prastarej podstate. K zdrojovému kódu. K boju, ktorý ich oprávňoval ukončiť život iného. S veľmi rizikovou prirážkou. Pre tých, ktorí sa bránili, znamenala vojna skorý mier. V každom prípade sa ho dožijú ako prví.

A čo on? Ako naňho bude spomínať jeho syn? Ako na niekoho, kto sa skryl, kto zaliezol, kto počúvol slová manželky. Deti potrebujú otca. Nie mŕtveho vojaka. Lepšie byť zbabelý a nažive. Mala pravdu. Cez svoju optiku videla veci inak. Ona nerozumela. A možno rozumela až príliš. Matky majú ten najsilnejší ochranný zmysel. Je ich súčasťou. Za svoje deti sú ochotné položiť život. Sloboda, mier? Na jedinej veci, na ktorej záleží, je rodina. To je ich prapodstata. Na nejakú vojnu sa môžu vykašľať, keď sa netýka ich detí. Možno preto si muži a ženy nerozumejú. Ochrana a obrana. Zdajú sa také podobné.

Keď sa švagriná trochu spamätala, začala sa rozhliadať po okolí. Chcela byť užitočná. Šila siete, pod ktoré sa skrývala vojenská technika. Kamufláž. Aspoň trávila čas s ľuďmi, ktorí sa báli podobne ako ona. Svojej sestre závidela. Jej muž – on – zostal doma. Mala sa ku komu vrátiť. Ona je iba cudzincom. Odbočkou v hlavnom príbehu. Pokým sa nevráti z frontu, je len na oštaru. Bolo by to ľahšie, keby ho tak nemilovala, idiota.   

Dostal dovolenku. Za výnimočné nasadenie v boji mu dovolili odísť za hranice. Ale iba do obce, kde mali vojenský monitoring a mohli naňho dohliadnuť. Šlo o priestor, kde sa stretávali armádne zložky s príbuznými, ktorí by po prekročení hranice už nemohli odísť. Vláda to tolerovala. Musela. Nepotrebovala ďalšie problémy.

Šli všetci. Deti sa tešili na zábavného strýka. Ale dostali iba jeho tieň. Švagriná ho objímala, bozkala a plakala. S bratom si podali ruky. Konverzácia viazla. Stále nechápal, ako môžu ľudia sedieť v kaviarni, zatiaľ čo len o pár kilometrov ďalej im zhadzujú bomby na hlavy. Na neďalekom námestí dekorovali veteránov. Naschvál, aby ostatní videli, že na službu vlasti sa nezabúda. Aj brat dostal medailu. Stál v pozore s ostatnými vyznamenanými a mlčal. Po oficiálnej ceremónii šli vojaci na obed. Aj keď sa medzi sebou takmer nezhovárali, spájalo ich puto, ktorému nerozumel. Šlo o reťaz, ktorá ich už navždy zotročila v momente, keď sa spolu kryli pred črepinami a guľkami v zákope a zverili svoj život do rúk toho druhého. Ja kryjem východ a ty západ, ty strieľaš a my sa presúvame. Potom sa vymeníme. Je to tímová práca. Opustený vojak je mŕtvy vojak. Na takú oddanosť sa nezabúda.

Nechcela ho pustiť, ale napokon musela. Výlet za hranice sa skončil. Poďakoval sa bratovi, že jeho manželku prichýlil vo svojom byte. To je samozrejmé. Aspoň na chvíľu mal zo seba dobrý pocit.  

Ale netrvalo to dlho. Je vôbec ešte chlapom? Veď on ani nikomu nikdy nevrazil. Ale do vojny ho to prirodzene láka. Istú časť jeho vnútra priťahovalo násilie. Vlastne ho to vzrušovalo. Hoci nemal vo zvyku tolerovať barbarské správanie. Nebol si istý, či by prerušil bitku, keby nejakú na ulici videl. Ale o to tu nešlo. Vojna mala prízemnú a vznešenú stránku. Záležalo iba na pešiakoch, akým smerom sa vydajú. Pred rokmi bol rozhodnutý, že by do vojny v nijakom prípade nezasahoval, že by utiekol, že by nevzal zbraň do rúk, ale teraz je všetko inak. Teraz má chuť utekať naspäť. Podstúpiť výcvik. Je také ťažké všetko opustiť. Vášmu nepriateľovi je jedno, či máte doma ženu a deti. Ste len jeho cieľom. Chcel byť po bratovom boku. Závidel mu jeho rozhodnutie. Ani ho s nikým nekonzultoval. Proste šiel. Ako mních do kláštora. Oddal sa Bohu. On sa už postará.

A zrazu to prišlo. Aby sme boli presní, prestalo to. SMS-ky. Švagriná mala pocit, že sa stalo niečo zlé. Najdlhšie sa odmlčal na štyri dni. Teraz sa neozval už piaty. Volali na veliteľstvo. Zisťovali, čo sa stalo. Na ich jednotku vraj zaútočili. Nik sa nevrátil. Ale telá zatiaľ nenašli. Oblasť je pod ostrou paľbou. Ešte to môže byť zajatie. Ale tieto slová ju neupokojili.

Zrútila sa. Odviezol ju do nemocnice. Ako utečenec mala nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Nechali si ju na pozorovaní.

Volali mu v noci. Brat sa našiel. Žije. Práve ho operujú. Nič viac nepovedali. Má sa ozvať na druhý deň veliteľstvu.

Bola to mína. Prišiel o nohy. Ležal v poli päť dní. Prežil ako jediný zo skupiny. Bol to zázrak. Hoci trochu zaprášený. Stal sa veteránom. Zvláštne, vždy si myslel, že veteráni musia byť starí. A že zázraky bývajú zázračné bezpodmienečne. Svet má veľa zvláštnych odtieňov.

Vyzdvihli ho na hraniciach. Sedel v invalidnom kresle, protézy mu vyrobia neskôr. Vzal ho k sebe. Mal po vojne. Neprepustili ho z kláštora, iba vedenie sa presunulo na iné pozície. Vyznamenania si zbalil do tašky. Boršč v očiach skysol. Ostal po ňom prázdny hrniec. Už sa nenaje.

Báli sa oňho. Dohodli sa, že sa pri ňom budú striedať. Aby mu nenapadla nejaká hlúposť. Panelák, v ktorom teraz všetci bývali, nemal výťah. Znášal ho dole po schodoch. Ako dieťa. Keď mal pri ňom službu, vždy si vyšli von. Nevadil im ani dážď. Dážď mu v zákope zachránil život. Vedel, že sa ich služby raz skončia. Bude záležať na bratovi. Nakoniec sa musí rozhodnúť on.

Osamel onedlho. Celú pracovnú zmenu akoby sedel na granáte. Ponáhľal sa domov. Našiel ho v kuchyni. Uvelebeného vo svojom kresle. Varil si kávu. Ponúkol aj jemu. S posledným dúškom mu povedal, že nevie, či to za to stálo.

Nasadili mu protézy. Na mier ešte nebol čas, ešte nie. Každý z nás je vlastne veterán.

Večer za ním došiel syn a opýtal sa: „Tatino, zopakuješ si so mnou dejepis?“

„Áno, hneď prídem.“

Už sa rozhodol.