Cesta

Ponáhľaj sa, ale opatrne. Veta, ktorá vystihovala ich vzťah. Ale dnes ju Klára nepoužila. Na dlhej ceste strácala zmysel. Namiesto toho sa prihovorila Bohu, aby ich ochránil a priviedol v zdraví do cieľa. Keď budeš unavený, tak povedz, nabádala svojho manžela Vlada. Na tejto ceste prišla jej veľká chvíľa. Nabrala odvahu na to, na čo sa dosiaľ neodvážila jej mama ani sestra, ani tisíce iných žien. Trúfla si šoférovať, aby si oddýchol. Kde boli tie časy, keď cestu k moru zvládol Vlado iba s jednou prestávkou. Teraz nemohol poriadne ani natankovať, deti sa hneď budili. Pôvodne mala byť za volantom 30 minút, napokon z toho boli tri hodiny. Vyspal sa.  

Bolo ráno. Zase dorazili o niečo skôr. Apartmán mal byť pripravený až popudní. Na pláži sa deckám páčilo. Malá neprotestovala, ešte nevedela. Malý nosil nafukovaciu vestu. Pre istotu.

O druhej zistili, že im dali iný apartmán, ako sa cez maily dohodli. Upokojoval ju, že je izba v poriadku a že môžu byť radi, že nenatrafili na nejakého podvodníka, ktorý by ich obral o peniaze, ako sa to stalo v minulom roku susedom. Ale nemali mať apartmán na prízemí. Veď malý odtiaľ bude v kuse vybiehať, upozornila ho. Na manažéra penziónu vyletela Klára s krikom. Anglicky rozumel iba čiastočne, za to tónu dokonale. Ako vysvitlo, mal ešte jeden voľný apartmán na poschodí, ale budú v ňom o jednu noc menej. Súhlasili. Dokonca Vlado nemusel platiť príplatok za poschodie. Vraj to má ako bonus k temperamentnej manželke. Áno, zvýšenie hlasu spôsobuje divy. Takto mu žena vybavila skoršie dodanie garážovej brány, alebo zľavu na inštaláciu zábradlia na balkóne. Po plači a kráse je zrejme vrieskanie najsilnejšou ženskou zbraňou. Dobro došli.

Večer si otvorili víno. Malá pri zaspávaní štrajkovala, ale napokon to vzdala. Manželka dúfala, že si z apartmánu nedovezú domov ploštice. Ako sa neskôr ukázalo – márne...

Aspoň na pár dní chceli nechať doma svoje problémy. Ale aj tie sa s nimi vydali k moru, potvory. Veď o čom sa budete zhovárať večer pri fľaši. Môj život, moje pravidlá, vyhlásil nasrdený Klárin otec po tom, ako sa s ním dcéra chcela pozhovárať o veciach, ktoré ju trápili. Ako sa správajú k jej deťom, k svojim vnúčatám, ako porušujú pravidlá, ako skúšajú jej hranice. Bola pre nich iba deckom. Tým malým nezbedným dievčiskom, z ktorého sa teraz vykľula bezočivá tridsiatnička, ktorá dokonca volí liberálne strany.

A čo také sme urobili, pýtali sa jej. Napríklad ste naložili malého do svojho auta, hoci som vám hovorila, že nemáte dostatočne bezpečnú autosedačku. Dávate mu sladkosti a potom si od neho vynucujete objatie a pusu. Chcete, aby sa takto správal k nejakému úchylovi? Aby ho chytil za vajcia alebo mu dal pusu iba pre cukríky?

A tiež ste zatajili, že idete na výlet k moru so sestrou! Prečo ste nezavolali aj nás? To ma tak strašne neviete vystáť?

Povedali jej, že preháňa. Keď chceli ísť na výlet s nimi, mali sa pridať, veď bola ešte jedna izba voľná. Asi na prízemí... A že keď nezačne krotiť svoje emócie, s takým prístupom budú jej deti, Vladove deti, potrebovať o pár rokov psychológa. Zvláštne, pretože diskusiu s rodičmi jej poradila práve psychologička. Klára ju navštevovala, pretože sa nevedela vyrovnať s tým, čo zažila v detstve.

Je to, akoby ste mali v rukách zväzok kľúčov od pomyslených dverí, hovorila odborníčka na terapiách. Snažíte sa otvoriť zámok a skúšate najprv jeden kľúč. Upozorňujete, poučujete, diskutujete, ale keď nič nefunguje, môžete tie kľúče rovno zahodiť do koša. Chyba je v zámku.

Aby sme boli fér, ani Vladove dvere neboli v najlepšom stave. S bratom sa pohádali, keď ho vyzval, aby malému nekupoval na narodeniny stavebnicu. Aj tak si urobil po svojom. Keď sa ho na to po oslave pýtal, zastával sa svojho rozhodnutia. A svojej lepšej polovičky. Vraj on vie, čo je pre synovca najlepšie. Môj život, moje pravidlá. Odvtedy sa nestretávali. Prešiel rok a načal sa ďalší. Malý si ho už nepamätal. Pritom len od rodiny chceli, aby rešpektovali isté pravidlá.

Napokon si zo života vyšachujú všetky figúrky. Lebo ich nevedia prehĺtať. 

Vladova mama dobiedzala, aby prišli na obed. Hoci jej zdôrazňovali, že po narodení vytúženej dcéry návštevy obmedzia. Radšej nech prídu starí rodičia k nim. No a čo že už majú po päťdesiatke. Sú sami, sú pojazdní, hodina cesty k nim a potom zase domov ich predsa nestojí až tak veľa. Nemusia k tomu ešte pripraviť dve deti. Vziať im fľaštičky, kočík, hračku, niečo na prezlečenie, pretože sa stále zašpinia a navyše je už malý bez plienok a nie vždy to včas odhadne. Hoci sa snaží. Od septembra už pôjde do škôlky. Ak to ešte neviete, je ťažšie dostať dieťa do materskej ako na univerzitu...

Ale podstatné je, že sa u babky nechceli stretnúť s bratom a jeho rodinou. Nevedel im to vysvetliť. Vlado nebol zdatným rečníkom. Najmä pri svojich rodičoch. Mali nad ním moc. Od svojho okolia vyžadovali rešpekt. A poslušnosť. Ako vo vojne. Otec bol príslušníkom ozbrojených síl. Šaty si skladal do úhľadných komínov.

Na prechádzke zhodnotili, že je v tomto letovisku málo našincov. Prevládajú Česi, Rakúšania a Poliaci. Ich krajania asi uprednostnili all inclusive v Turecku. Možno majú hlbšie do vrecka, po prijatí eura tu všetko zdraželo. Alebo toto stredisko nie je až také známe. A je tiež možné, že majú tieto oblasti už dávno pochodené. A nie každý zvláda dlhé cesty autom. Dôvodov je viac, je to kombinácia, usmiala sa manželka.

Boli z dvoch odlišných svetov. Keď sa Vladova mama pohádala s otcom, zavládlo v domácnosti ticho. Dokonca nechávala pre svojho muža písomné odkazy s tým, aby vykonal bežné práce v domácnosti, ktoré odmietala natruc robiť. A po dvoch-troch dňoch sa opäť rozhovorila. Klárini rodičia na seba vrieskali dovtedy, kým sa neupokojili. Alebo dovtedy, kým jeden neskončil na zemi alebo pritisnutý päsťou k stolu. Potom už bol pokoj. A ticho. Pravidlá sa museli dodržiavať.  

Z každého konfliktu vychádzal ako porazený. Taký mal pocit. Hoci mu Klára zdôrazňovala, že o to tu nejde. Nemá zo seba robiť mučeníka a sťažovať sa na nepriazeň osudu. Radšej nech rieši veci tak, ako prídu. Asi najhoršie to vypálilo po krstinách. Na oslave si vypil. Viac ako bolo treba. Cestou domov sa pochytili. Už si nepamätal pre čo. Napokon to neuniesla. Vystúpila z auta, tresla dverami a ešte do nich zúrivo kopla, akoby to ani nebol ich spoločný majetok. Malú preliačinu dá opraviť poisťovni, keď sa ešte objaví nejaký šrám po krúpach alebo škrabnutie po konári. Vrieskala tak, aby to počuli všetci susedia. Teatrálny výstup spozorovali aj jej rodičia, ktorí boli v tesnom závese za nimi, aby im pomohli s vyložením darčekov.

Mame sa Klára zdôverila, že sa chce rozviesť. Dúfala, že ju v rozhodnutí podporí rovnako, ako keď sa s otcom zomkli pred rokmi po tom, čo zistili, že ich dcéra má nádor v kosti a musí podstúpiť liečbu, ktorá, našťastie, dopadla dobre. Vtedy spolu iba začínali chodiť, ale mala ho strašne rada. Kde sa podel ten uvoľnený chalan, a kedy ho nahradil tento zahundraný nervák? Ale mama to videla inak. Akoby vytlačila posledné zvyšky pasty z tuby.

„Chceš zostať sama s deťmi? Myslíš, že niekto čaká iba na teba?“

Jediný dôvod, prečo so svojimi rodičmi ešte zostala Klára v kontakte, boli deti. Malý deda miloval.

K povznesenej Vladovej nálade na krstinách sa potom vrátili aj jeho rodičia. Vraj ich zahanbil, počas oslavy s nimi poriadne neprehodil slovo. Nepozval svojho brata s rodinou. A že si už neprajú, aby toľko pil. A aby dal čím skôr veci s bratom do poriadku! Mal pocit, že nemá 30, ale trinásť. Vypočul si ich, nebránil sa.

Boli to krstiny tvojej dcéry? Pýtala sa Klára. Boli! Pil si za vlastné? Pil! Si dospelý? Si! Prišiel tvoj otec niekedy domov opitý? Prišiel! Tak prečo si mu, do čerta, neoponoval! Prečo si tam stál ako trdlo?

Situácia sa neskôr trochu upokojila. Medzi Klárou a Vladom. Ale podotkla, že už nech urobia akékoľvek rozhodnutie, bude ťažké. Záchrana aj odchod. Na všetkom bolo treba pracovať. Obával sa, že rozvod finančne utiahne iba s ťažkosťami. Čo by robil? Vrátil by sa k rodičom? Alebo by ho prichýlil kamarát vo svojom byte? A ako by sa stretával s deťmi? Veď tam nie sú ani detské postieľky, musel by kúpiť autosedačky, nejaké hračky, oblečenie. Mať dve domácnosti pre deti je luxus. Peniaze, ktoré si odkladal na prípadný prenájom, napokon vrazil do dovolenky.

Chcel zmeniť prácu. Ale pohovory akosi nevyšli. Nevedel sa predať. Už som spomínal, že nebol zdatným rečníkom? Vlastne mu ostalo iba zopár možností. Hoci si myslel, že tam vonku naňho čaká celý svet, bol všetkým ukradnutý. Ženám aj zamestnávateľom. Ale necítil sa porazený. Potreboval nabrať druhý dych.

Hovorila mu, aby v práci zjemnil. Každý je nahraditeľný. Iba doma ťa nik nezastúpi. Svokor, Klárin otec, vyhlásil, že v generácii, ktorá prišla po ňom, nie sú žiadni odborníci. Že zaňho by náhradu nenašli. Kto by predsa vedel lepšie po nemecky, mal prehľad o obsluhe všetkých strojov v továrni a zdatnejšie manažoval zmeny pre robotníkov? Oponovala mu iba dcéra. Ako jediná na to mala gule. Ale počúvať ju nechcel. Mal svoj odborný pohľad na svet. S dcérami sa nevedel zhovárať. Veď boli z inej generácie. Svoje názory im v detstve vštepoval tvrdou rukou. Nezabudli mu to. Ešte stále čaká na dôchodok. Vlastne to bola jeho obrana. Už o chvíľu bude mať veľa času na premýšľanie.  

Suveníry si na dovolenke nekúpili. Ako im poradila umelá inteligencia, radšej investovali čas do trávenia spoločných chvíľ. Za to však z mora vylovil zopár bielych okruhliakov, ktoré sa mohli dobre vynímať v ich plánovanej skalke. Klára si vybrala tie najťažšie. Naložili ich do kočíka a potom do kufra.

Pôvodne tu mali zostať desať dní. Ale aj deväť už bolo priveľa. Tešili sa, že odchádzajú. Nechal ju šoférovať. Cenila si jeho dôveru. Občas sa tuba na zubnú pastu aj napĺňa. Len ju netreba príliš stláčať. Prečo im to vlastne neklape? Dôvodov je viac, je to kombinácia. Ako pri všetkom. Ani sa to nezdá, ale sú spolu už trinásť rokov. Na dlhej ceste s plnou nádržou, z ktorej ubúda a ubúda.