Poslední...

Poslední...

* * *

Nevládala ďalej. Stratila skoro všetku silu, ale musela sa zbaviť toho bremena. Keď už strácala nádej na úspech, zjavila sa v temnej noci jasná stužka, ktorá v nej prebudila zvyšky síl a doviedla ju k cieľu. Dokázala to - našla vchod. Horúčava, čo ju ovalila sa jej zdala po chladnom nočnom vzduchu veľmi príjemná a tak si dopriala krátky odpočinok, potom splní svoju poslednú úlohu. Postupovala pomaly stále hlbšie a hlbšie do vnútra, kde sa konečne zbavila ťarchy. Vysilená, neschopná ďaľšieho pohybu ležala na rozpálených skalách, ich teplo už nemohlo zastaviť triašku jej svalov, avšak dokázalo prebudiť spomienku. Matnú spomienku na čosi, čo sa jej týkalo, ale na čom jej už nezáležalo. Ona splnila svoju úlohu.

* * *

Nik by nepovedal, že je elf - dokonca jeden z Veľkých. Jeho mohutná postava a črty tváre, na ktorú ak by sa niekto z jeho rodu pozorne zadíval a neodvrátil zrak, tak by ho možno presvedčili, že je jedným z nich, ale nikto z nich ho už neuvidí, boli dávno za Morom. Ostal sám - Posledný z Veľkých v Stredozemi. Nemohli zastavť túžbu ktorá ho spaľovala. Opustil svojich skôr ako by ho sami vyhnali. A tak sa stalo, že bol poznačený. Poznačený Ohňom. K svojmu zohaveniu však nprišiel v boji s drakom ani pri inom hrdinskom čine, ale vlastnou posadnutosťou. Posadnutosť - ktorá ho nútila znova a znova pokúšať osud a vnútiť tvar rude, ktorá ako jediná odololávala všetkej jeho zručosti a schopnostiam. Posadnutosť - ktorá ho doviedla na najtemnejšie miesto priamo do vnútra Hory. Áno do Hory, ktorá už spôsobila toľko zla.  Jeho obeť však bola zbytočná, ani Oheň Hory Osudu nedokázal zvíťaziť nad lunardskou horninou. Nad horninou, ktorej matný modročierny povrch sa v dennom svetle len slabo leskol, ale v noci sa rozžiaril a odrážal svit hviezd jasnejšie ako najdokonalejšie zrkadlo. A počas mesačného splnu sa obloha zdala byť len bledým odrazom svetiel a jasu, ktoré vychádzali z lunardskej horniny.

* * *

Mal hlad... Zhltol kožovitú blanu vajca z ktorého sa práve vykľul, čo mu síce hlad neukojilo, ale aspoň sa mu zostrili zmysly, takže zacítil a vzápätí i uvidel ďaľšiu potravu. Pažravo sa pustil do hodovania. Potrava mu vydržala dlho. Tri-krát sa zvliekol a bol dosť silný aby opustil hniezdo. Nezostalo po ňom nič, len odporný zápach a zvyšky kostí, ktoré kedysi patrili jej - najväčšej dračici v Stredozemi. Tej ktorá ranená a vysilená zniesla vajce na tomto temnom mieste v srdci Hory Osudu a umrela, aby nasýtila Posledného Veľkého Draka. Posledné čo bolo v Hore Osudu ukuté bol Jeho charakter...

* * *

Keď mu už zúfalstvo skoro zatemnilo myseľ, dopočul sa o zvláštnom ohni na pobreží Mora. Na mieste ktoré poznal, ale kam nechodil. Spomienky ktoré prinášali spenené vrcholky vĺn boli bolestnejšie ako rany po Ohni. Teraz však musel ísť, pokúsiť sa o zúfalé naplnenie túžby pokoriť lunardskú horninu. V Zálive Luny ešte vždy stáli veže nedotknuté časom, aj keď poslední obyvatelia už dávno odišli. A práve v jednej z veží, pri odchode Posledných, zapálil jeden z nich oheň tak nepodobný žiadnemu v celej Stredozemi. Nepálil - jeho modré plamene počas prílivu jasneli až žiaril bielou farbou slonoviny. Tu sa mu konečne podarilo to, o čom snil, rozmýšľal, čo ho skoro priviedlo na pokraj záhuby. Z lunardskej horniny ukul svoje posledné dielo. Nie však prsteň, tá doba bola preč - ukul Meč. A v lesku čepele uzrel odraz tváre, svojej tváre, ktorá už nebola zjazvená ranami. Chladivá žiara Belasého plameňa vyliečila rany po Ohni a on bol opäť ako predtým i keď nie celkom...

* * *

Prvý-krát rozprestrel svoje krídla a vyletel do chladnej noci.  V mesačnom svite splnu uzrel svoj tieň ako sa kĺže po skalách pod ním. Urobil ešte jeden obrat nad Horou a zamieril na sever hoci nie priamo. Žiara Hory ostala ďaleko za ním. Už ju však nepotreboval. V žilách mu prúdila žiara vlastného ohňa, ktorý nebolo možné len-tak uhasiť.

* * *

Teraz, keď ho neumárala posadnutosť, by mohol dokonca odísť za More. Bol však kováč, nie staviteľ lodí a námorník. Opustil pobrežie Mora a len tak blúdil Stredozemou nesúc zo sebou Meč, ako by to boli okovy, ktoré ho k nej pripútali.
Náhoda, Osud, alebo to nazvite ako chcete, ho priviedla k Jazeru, ktorému vládla moc, ktorú cítil a ktorá bola dobrá. Rozhodol sa ostať na tom pokojnom mieste. Pripomínalo jeho domovinu a spomienky na ňu už neboli také bolestné, hoci smútok zostal. Usadil sa pri brehu do tieňa stromu a začal spievať. Spev, ktorý bol ako šum lístia, ševel vetra a jemný žblnkot vlniek jazera sa niesol po okolí a všetko naokolo počúvalo... Bolo to krásne i keď plné bolesti a smútku ale i zmierenia. Keď dokončil svoj žalospev oslovil ho hlas. Ten hlas patril Pani Jazera a ponúkla mu čln. Ten čln, ktorý jej zanechali pri odchode poslední z jej rodu a ktorý ona nepotrebovala, lebo bola navždy zviazaná s touto zemou a Jazerom. Ponúkla mu ho za Meč, ktorý nepatril za More a On jej ho dal s radosťou.

* * *

Oheň draka spálil Mesto i celé jeho okolie. Nič neostalo. Zachránil sa iba on. Nebol rytierom a nepatril dokonca ani k tým čo smeli rytierom slúžiť. Čo však urobili všetci tí bohatieri? Nič - ich šípy zhoreli skôr ako sa dotkli Draka. Keď sa aj niekoľkým podarilo dostať do jeho blízkosti, ich meče sa lámali na dračom brnení. A tie ktoré si našli nechránené miesto na dračom tele, sa tavili v žiari ohňa prýštiaceho z rán, ktoré  Draka len viac rozbesneli.
On bol len rybár. Ten najchudobnejší rybár. ktorý mal šťastie a keď priletel drak bol práve na vode so svojou loďkou, ktorá bola taká malá, že unikla pozornosti draka.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
2002 © Faramir - the Prince of the Ithilien
Published: GRP - GondorRoyal Publishing Co.
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *