Tvár s plavými vlasmi

tvár s plavými vlasmi

Všetko sa končí. Návrat na začiatok už neprichádza do úvahy. Zostala len taká malá bodavá bolesť pri srdci a spomienky. Pamätám si na to veľmi dobre.

Stál som tam uprostred malého dvora a snažil sa zistiť, čo je zmyslom života. V hlave prúdili všelijaké myšlienky. No všetky som úspešne zahnal a šiel som sa opiť. Čas pomaly bežal a ja som tam stretol pár kamarátov a pár známych.

Zazrel som ju. Vílu s plavými vlasmi. Telo nádherne hriešne. Stála tam v cigaretovom dyme a akoby mimochodom sa smiala. Bolo to tak zvláštne odzbrojujúce. Niečo z nej vyžarovalo. Neviem čo. No priťahovalo ma to ako magnet. Hlava sa mi krútila. V tej chvíli som na moment nevedel či z nej, alebo z alkoholu. Jej úsmev rozsvecoval celú miestnosť. A ja som tam sedel pri vyprchanom pive a snažil sa naviazať kontakt. Bublinky pomaly a guráž stúpali priamo úmerne s množstvom promile v krvi. Sadla si k vedľajšiemu stolu. Nohy mala prekrížené. v kútiku úst cigaretu. V hlave mi prebehla predstava ďalšieho životného vývoja. Predstavoval som si ako ju oslovím, ako povie áno, ako... Keď zrazu vstala a zamierila rovno ku mne. Otáčal som sa, nemohol som uveriť, že by šla ku mne. Prišla. V ústach som mal divné sucho. Nejdeš na panáka? Spýtala sa, bol som prekvapený, zakoktal som sa, dopil pivo a vstal od stola, aby sme mali trocha súkromia. Zrazu sa ozvali podivné zvuky. Kam ideš? Za ňou. Za kým? Za tou kočkou. Za akou? Ty si zase húlil? Nie. Ja idem. Povedal som a príliš som sa nad tým nezamýšľal.

Sadli sme si k stolu v bare o ktorom som ani nevedel, že existuje. Okolo mňa boli samé zvláštne tváre nápadne pripomínajúce mŕtvych básnikov. Len kosť, koža a chľast okolo nich. Ale bola tam aj ona. Tvár nádherne jemná. A jej plavé vlasy ako symbol desivo hriešne čistoty. Alkohol stúpal do hlavy čoraz viac. A ja som dokázal vnímať len ju. Jej magický hlas ma hypnotizoval. Priznám sa, ani neviem čo mi rozprávala, priveľmi som jej nerozumel. Len som sa snažil vnímať melódiu jej hlasu. Bolo to úžasné. Vtom mi prešiel telom pocit únavy. Ešte nikto neprišiel tak rýchlo. Oči náhle zaklapli. A ja som ju už nevidel. Pamätám si, že som ešte cítil jemné pohladenie a tichý hlas, ktorý vravel, že sa ešte vráti.

Najskôr som sa bál, že ma okradla, no nebola to pravda. Všetky peniaze som mal vo vrecku. Dlho potom som ju ešte hľadal. Sám som sa strácal v uliciach a skúšal nájsť tvár s anjelskými vlasmi. No márne nepodarilo sa mi nájsť dokonca ani ten bar. Bolo to kruté a trpké poznanie, no časom sa mi podarilo ako tak zabudnúť.

Našiel som ju náhodou, až po dlhom čase. Vlastne ma našla ona. Už je tvoj čas, už ťa neopustím. Povedala mi a ja som opäť ostal stáť omámený jej krásou. Ale aký čas? Neodpovedala. Jej pery sa len zľahka dotkli mojich, akoby chcela čosi zahovoriť a ja som príliš neprotestoval. Vzal som ju za ruku a šli sme. Nevedel som kam ma vedie. Bol som v akomsi tranze. Cítil som sa však skvele. Magický pocit jej prítomnosti mi vymazal všetko, čo sa zdalo byť logické. Ovládala ma len ona. Už som sám seba nepoznal. Pomaly som sa strácal v nočnej hmle. Hlas mi nedovolil prehovoriť, mozog prestal úplne uvažovať - vypol. Tvár mi zahalila omamná vôňa parfému. Zrak sledoval jej uhrančivý pohľad. Vedel som, že to bude bolieť. No, už sa nedalo nič robiť. Bol som v jej moci. Nad hlavou sa vznášali čierne havrany. Psy svojim pohľadom čosi naznačovali. No nevedel som definovať ani sám seba. Nieto ešte ich. A tak som sa ďalej sústredil na teplo jej dlaní.

Bar v ktorom sme strávili prvý večer bol zatvorený. Prázdne výklady. Dážď bijúci na okná osamelých ľudí. A my dvaja, kráčajúci ľudia. Kam ideme som nevedel. Nechcel som to vedieť. Veď ktovie čo by odpovedala. Budúcnosť je ďaleko. A ja chcem žiť v prítomnosti. Povedal som si len tak v duchu, pre seba. A zodpovedal si tak aj posledné otázky, ktoré mi prúdili v mysli. Stopy mizli na ligotavom asfalte. Pouličná lampa zhasla. No ja som pomaly kráčal ďalej. Do temnoty v náručí smrti.