Ja a Linda

No a tak sme sa vybrali na romantickú prechádzku nočnou Bratislavou. Stále pršalo. Ale teraz som sa už na to tak nesústredil. Bol som zažratý do rozhovoru. Práve som vykladal svoju teóriu svoju teóriu, že muži a ženy nemôžu byť priateľmi. Teda čistými priateľmi. Bez sexu, či bez chtíču. Vždy je aspoň jeden, čo by chcel... povedal som a zatváril sa strašne hrdo. Vtom sa zastavila. A čo my dvaja? Spýtala sa s trošku posmešným úsmevom. Na chvíľu som sa zamyslel. Budem jej rozprávať o všetkých tých predstavách v ktorých figurovala len ona, ja a sprcha, prípadne iná miestnosť v ktorej bola nahá. Vieš čo? Nechajme to tak. Odvetil som a mávol rukou. Viac to neriešila.

Práve sme totiž dorazili na Krížnu a ja som zvolil inú tému. Keď sme sa občas opili, chodili sme sem hodnotiť kurvy. Pochválil som sa. Vy ste magory. Povedala, tak trochu mamičkovsky. Hrdo som sa usmial. To je ešte v pohode. Dano a Majo si aj jednu zaplatili. Čo spýtala sa prekvapene? To fakt? Pokračovala stále prekvapene. No vážne Majo, dostal kopačky, opili sa, tak si jednu zaplatili, na striedačku. Hovoril som nadšene päť rokov starú historku. Vedel som, že to nerozšíri. A keby aj, ja môžem tých dvoch kokotov srať. Odvtedy sa veľa zmenilo. Tunák na námestí, pred justičákom. Pokračoval som. Tam na tých lavičkách, hovoril som ďalej a prstom ukázal na lavičky, kde cez deň vysedávajú zaľúbenci, opilci a dôchodcovia. Počúvala so zatajeným dychom. A ty si nebol? Opýtala sa celkom logicky. Preboha, za čo ma máš? Mám svoju hrdosť! Povedal som nahlas a o poznanie tichšie dodal, že som mal vtedy zápaľ pľúc. Zasmiala sa a šli sme ďalej.

Nejdeme na Blumentálsku. Tam sú vraj teplý. Šľapáci. Dodala odborne. Nie, ďakujem, odmietol som zdvorilo. Toto ma nejak nelákalo. Stačilo mi raz v krčme. Boli sme asi o tretej v noci, po nejakej blbej akcii. U supa. Kúsok od Blumentálu. Partia teplých mužských kuriev tam sedela, oslavovala, obchytkávala čašníka tancovala a chľastala. Jeden k ním si k nám prisadol a čosi nám rozprával. Nepočúvali sme ho. Radšej sme dopili svoju kofolu a zmizli. Na záchod sme sa neodvážili. Škoda. Prerušila ma.

Mal som chuť tých ľudí postrieľať. Jedného po druhom. Vadili mi. Chcel som byť len s ňou. Alebo sám. Napadlo ma. Boha, jak ja by som ich rád postrieľal. Pomyslel som si a začal si to živo predstavovať. Jak by kapali. Druhý deň by som si kúpil noviny a tam mi boli titulky. Hrozné. Strašné. Tragédia. Všade by bola moja fotka s mojim menom a pod ňou masa bezmenných obetí. Okrem kruhu rodiny a pár známych by nik neplakal. Všetci by boli zhnusený, zhrozený, šokovaný, alebo čo ja viem ešte aký. Ale nik by neplakal.

Ovládol ma pocit prázdnoty a nejaký neznámy pocit, ktorý som ešte nedokázal definovať.