Spytovanie svedomia

           Aj tak je lepšie tu ako bolo tam. Tu je aspoň chládok, dajú Ti nažrať a nikto Ťa neotravuje. Nechápem všetkých tích debilov, čo stále len plačú a modlia sa k ich prekliatemu Bohu a žiadajú so vzopätými rukami -
"Ó odpusť mi Pane, prosím, odpusti mi.."
Veď je to smiešne, človek nikdy nemá ľutovať svoje skutky...Už ani neviem ako dlho som tu, ale robím si čiarky...Každá znamená jeden deň, mám ich tu veľa, ale nedajú sa mi spočítať, lebo je tu veľká tma.. Síce ich nevidím, ale hmatom v stenách spoznávam trhliny a to sú oni...čiarky, každá jeden deň...
Haha, Vy špinavci, chodíte ulízaní, slušní, do prácičiek, k ženuškám, a myslíte si, že ste šťastní? Och nič nechápete!Nechápem čo je na tom krásne sa celý život plahočiť s jednou ženskou, ktorá Vám ani poriadne nechce roztiahnuť nohy a vyfajčiť? A že láska? Bože strašné slovo..To musel byť ozaj debil, keď to vymýšľal...A vychovávať deti?  O koľko času sa tým prichádza! Keď sa ma ten somár tučný pýtal, či ľutujem to čo som spáchal, napľul som mu do jeho slizkých očí....Nikdy! Počuješ, Ty tučná sviňa, nikdy! A či ja za to môžem, že sa bránila? Mala držať a hotovo, veď ženy sú len na to...Načo iné sú..? Aj tak by už dlho nežila, bola stará, videl som to, že už ani nevládala chodiť, úbohá kačica, tak som ju zabil...Pár rán a bolo po nej...a že znásilnenie... Niekedy si zabil človeka a bol kľud, krv za krv a teraz? Hneď vyšetrovačky, polícia, ach...Škoda slov, aj tak neľutujem... Je mi dobre, mám jedlo a smrti sa nebojím...Hrdo budem stáť a nikdy neoľutujem čo som urobil...Volil som právo silnejšieho! Vy , vy všetci tam hore v mestách, v metre, vlakoch, kanceláriách, vy, ktorí si myslíte, že láska je ten najúžasnejší cit a deti sú zmyslom života /och aké páchnúce slovo...život/ nechápete, čo to je...Nikdy nepochopíte slobodu....Moc po ovládnutí...Silu ovládajúceho!
Viem, už mám veľa čiarok a o pár dní to skončí...mal by som ľutovať toho, čo som urobil? Nie...Alebo áno...? Veď tá žena mohla ešte žiť a mať tie hlúpe deti s nejakým mužom...Och, čo to hovorím, ja ju ľutujem...? Nie, nemôžem takto premýšľať...
Už mám iba pár dní...vraj to veľmi bolí, videl som náhodou fotky uškvarených ľudí, nikto nevie nič o sebe, zrazu akoby Ťa pichalo tisíce včiel...Mám strach...Ale moje jadro, vnútro ho nemá!!! Nikdy neoľutuj a zabíjaj ešte viac!!! Och ak by som bol voľný... Vy špinavci! Toho sudcu by som podrezal a jeho žene by som to konečne poriadne urobil...Všetci ste hajzli......
Celé dni nič nerobím, len sedím, ani jesť mi už nechutí...Blíži sa to, hmatá ma to všade po kútoch, a čiarky som už dávno prestal počítať...Už ani neviem ako vyzerá Slnko, akú má vlastne farbu? Mohla ešte žiť, mohla mať deti, ..Iste musela trpieť, keď som ju bodal, a čo jej rodina? Prekliali ma a ja nebudem mať už nikdy pokoja, už nikdy nebudem ani slobodný, ani normálny, ostanem naveky vrah a rúhač... A tých detí koľko mohla mať...A synov...Cítim ako padám...moje nohy nie sú nohami, len torzami a už nevládzem ani dýchať..V pľúcach mi chrčí a to už zajtra....zajtra ma to bude najviac bolieť...Mám pred sebou poslednú noc...Načo mám myslieť? Načo zvyčajne ľudia myslia v ich poslednú noc? To nikto nevie, len oni sami to vedeli...Bojím sa pozrieť sebe do tváre..už ani neviem ako vyzerám, večnosť som sa nevidel v zrkadle a roky som už nebol vonku...
Samotka..Toto je to miesto, kde som prežil zvyšok svojho života...Predtým som opovrhoval, dnes sa kajám...Dnes mi už Boh neodpustí..A mal by? Rúhal som sa, hrešil, a to najhoršie-  ...za - bil... Zabil som...Och čím viac cítim smrť na blízku, tým viac som človekom...Už som i zabudol na to aké to je byť tým..človekom...Až v posledných chvíľach mi to všetko prichádza...Možno mi všetci odpustia...
Ľudia žijú tam hore, v mestách, v metre, v kanceláriách a vychovávajú deti, slávia sviatky a svadby, a plačú na pohreboch... Oni plačú... Ale kto bude plakať na mojom pohrebe? Nikto...Nikto ani nezaplače, nikto sa ani nepomodlí... Och, prečo som žil? Aby som zabíjal? Aj po smrti budú o mne hovoriť ako o vrahovi. Povedia -Veď nevieš, ten vrah...Nepovedia, že som niečo vykonal, že som vychoval deti, že som robil dobro, to nie. Povedia, že som bol vrah!!!...Tých ktorých som preklínal, nepreklial som, ale zničil som tým seba...
Bože, už je ráno...tak dnes...Dnes odídem...dnes to zabolí...Už sa nechcem pozerať, berte si ma! Berte si ma, prosím...
Kľakol si na kolená, jeho slepé oči sa otvorili... Zdvihol ruky nahor a zaklonil hlavu...
Ľutujem!!Ľutujem všetko čo som spáchal, ľudia, odpustite mi, modlite sa za moju prekliatu dušu, nech nájdem cestu preč, nech neblúdim...Ľutujem svoj čin, moje skutky, ľutujem, že som nemohol byť človekom...Och!!! Som porazený....Odpusti mi Pane, prosím ...Odpusti mi....
Keď ho usadili na kreslo, nič nevnímal...Plakal..Ešte dlho sa hovorilo, že nikdy nikoho nevideli tak plakať a kajať sa. Nemohol hovoriť, ústa mal zaviazané, ale jeho oči... Och, mali ste to vidieť...Tie oči povedali všetko...Mal dlhú smrť...Telo sa mu triaslo a vzpínalo a oči, tie oči mu stále žili...Zomreli až posledné...Nikto sa nepomodlil...Nikto nezaplakal...

Až keď do jeho samotky prišiel iný väzeň, našiel tam modlitbu a posledné slovo bolo-"Ľutujem!"