Katarzia

Ležali sme spolu na posteli. Cez steny k nám plynula hudba. Black hole sun. Soundgarden. Šepot a vzdych. Ako ťa milujem. Ty si sa pozrela. Trochu sa zasmiala. Vážne?

Plynul čas. Minúty. Trochu vína na náladu. Nie veľa. Len dva deci. Odkladáme poháre a to zvyšné. Nič čo by mohlo šokovať.

Neviem či to bolo tým svetlom, alebo vínom, ale vyzerala si úžasne.

Na krku si nosila krížik. Symbol viery a podobných, tých vecí čo bežia mimo mňa. Pristal ti. Najmä keď si bola nahá.

Potom si tuším odišla. Neviem kam. Niekam. Asi domov. Nie je to dôležité.

V novinách písali, že zrazili mladú ženu. Vek a iniciály sedeli. Vedel som, že to nie si ty. Ale v prvý moment ma to vzalo. Veď vieš. Čo ak... . Večer potom som ťa stretol. Objal som ťa tak ako prvý raz. Ale aj tak som mal z toho celého blbý pocit a dosť som sa opil.

Často som ťa vodil do drahých kaviarní. Chcel som ukázať, že na to mám a že mi za to stojíš. Bola to taká hra. Myslím, že vcelku príjemná. Aj tak sme zvyčajne skončili v nejakej normálnej krčme v centre mesta. Pivo za 20. Maximálne za 30. Vôňa cigariet. Rozhovory o ničom. Miloval som to.

Vtedy som nevnímal tých osamelých ľudí. Boli príliš vzdialení.

Potom si odišla. Preč. Definitívne. Keď som ťa videl naposledy už si nemala krížik. Na zápästí si mala strieborný náramok. Z lásky. Celé to vyprchalo ako chuť piva (to som chcel byť len strašne originálny).

Prší a mne sa už nechce ďalej spomínať. Občas mi proste šľahne. Blbá melanchólia. Koro už zomrel a ty tiež. Vlastne nie. Len si mi ľahostajná. A to je čo som potreboval. Katarzia.