Tam, kde kukurice nerastú

V noci porodila štyri deti. Do rána sa všetky stratili na neďalekej lúke. Vyšli vonku cez odchýlené dvere, keď prala plachty zamočené od krvi. Odvtedy ich už pokope nevidela. Aspoň mala pokoj a nemusela ich dojčiť. Obliekla si zašpinenú zásteru a do hrnca so slanou vodou vhodila  zopár vysušených kukuričných zŕn.  

Chlapec stál pri jazere a pozoroval vtákov. Z rúk si poskladal ďalekohľad a obzeral sa po okolí. Zo šachoriny vyletela kačica. S otvorenými ústami sa na ňu díval ako letí oproti slnku niekam preč. Ruky si poskladal do tvaru pušky, jedno oko privieral a druhým pozoroval koniec prstov, ktoré mierili na kačicu. Vystrelil. Vták, z ktorého bola už iba malá bodka, však letel ďalej. Smutne sklonil hlavu a pobral sa domov, kde ho čakala slaná kukuricová polievka.

Zo starého kozubu sa dymilo. Celá izba bola napáchnutá borovicovým drevom a čmudom. V kresle sedela jeho matka, plamene ohňa jej ožarovali tvár. K hrudi si pritískala malé dieťa zabalené v plachte.

„Jedno sa vrátilo,“ povedala mdlým hlasom a ani sa na neho nepozrela. Len sa hompáľala v kresle a dívala sa niekam do kúta.

Malé začalo plakať. „Na! Ulož ho do košíka.“

Vysypal z košíka práchnivé orechy, vystlal ho slamou a položil doň dieťa.

„Ako sa volá?“ spýtal sa po chvíľke ticha.

„Nemá meno. Žiadne som mu nedala.“

Do domu vošla zhrbená starena. „Katlena, zasa dojčíš toho fagana? Veď ti vysaje z tela všetko mlieko. Mala si ho radšej dať starej cigánke do cirkusu, bol by pokoj. Načo ti bude?“

Žena len pokrčila ramenami.

„Ukáž ho,“ obzerala si ho. „No, celkom pekné. Krajšie ako to prvé,“ kývla smerom k chlapcovi. „Ani nohy nemá také čaptavé ako tento,“ zagánila na chlapča.

Ten sa inštinktívne objal okolo kolien a zadíval sa na prsty na nohách. Ten najmenší na pravej nohe mu nedorástol.

„Keby som mal topánky, tak by to nebolo vidno,“ nedal sa.

„A načo by ti boli? Čaptavý budeš tak či tak,“ fľochla na neho starena.

Chlapec bol už radšej ticho. Díval sa na svoje prsty, krčil ich a vystieral a premýšľal o tom, aké by boli jeho nohy krásne, keby mal vlastné topánky.

Do osady prišli vojaci. Všetci ich srdečne vítali. Okrem kočovných cigánov a predavačov haraburdia ku ním nikto dlhé roky nechodil.

Katlena vybehla von s dieťaťom v náručí. Pridala sa ku skupinke mladších žien a pozorovala pochod vojakov. Jeden z nich sa na ňu usmial. Pritisla si dieťa tuhšie na prsia, až začalo plakať. Katlena si jeho plač nevšímala. Hľadela na urastenú postavu mladíka, hltala očami každý kúsok jeho tela.

Večer sa obliekla do svojich najkrajších šiat, do čiernych vlasov zastokla čajovú ružu. Obzerala sa v zrkadle. Prsia naliate mliekom sa tlačili von z tesných šiat. Dieťa zaplakalo. Bolo hladné. Teraz, keď sa ledva napratala do šiat, nechcela znova vyberať svoj prsník von. Do úst mu vložila namoknutý šúľok kukurice. Pred domom si ešte prstami prečesala vlasy a cez okno skontrolovala deti. Nedočkavo vykročila.  Z prašnej cesty prešla na chodník z mačacích hláv ku krčme. Keď na nich šliapala, z niektorých sa ešte nocou ozývalo tiché mňaukanie.

Katlena dychtivo ťahala svoju vojnovú korisť do malej pivničky. Spod kamenia vybrala hrdzavý kľúč a otočila ho v zámke. Do nosa im udrel pach čerstvého mäsa. Dôverne poznala túto vôňu aj toto miesto. Donedávna sem často chodila. Za kúsok klobásy a bravčových kostí obšťastňovala tučné a spotené telo miestneho mäsiara. Odkedy ostala znova tehotná, už ju nechcel. Zvraštila čelo, keď si pomyslela na studenú kukuričnú kašu a polievku. Ľahla si na veľký dubový stôl, zhodila zo seba kvietkované šaty a pritiahla k sebe vojaka. Šepkala a hrýzla ho do vlhkého ucha, vdychovala do seba vôňu jeho prepoteného tela a zadymených vlasov.  Jeho ruky prechádzali po jej nahom tele a ona sa prehýbala, škriabala jeho chrbát, občas niečo vykríkla. Prehadzoval si ju na stole, raz zabárala nosom do obrovského stehna zabitého prasaťa, potom sa nad ňou hojdali kúsky klobás, čo viseli povešané na drevenom tráme. Schmatol ju zozadu za vlasy, vykríkla a potom sa spoza okna dívala na biely okrúhly mesiac, ktorý sa jej rozmazával pred očami.

Keď bolo po všetkom, bez slova sa začal obliekať. Katlena ležala na stole a usmievala sa. Začínalo jej byť chladno. Schúlila sa do klbka. Izbou sa miešal zápach mäsa, potu a ich tiel. Zakrútila sa jej hlava. Rýchlo sa obliekla. Do výstrihu si vložila kúsok slaniny a pár jaterníc a vybehla von.

Znova stál pri jazere. Uprostred neho bol maličký ostrov na ktorom hniezdili labute. Premýšľal, že keby sa mu aspoň jednu podarilo chytiť, mali by dosť mäsa a aspoň týždeň by nemusel jesť kukuricu. Z ich bielych krídel by si vyrobil svoje vlastné. Pripevnil by si ch na ruky a odletel by tam, kde kukurice nerastú. Na miesto, kde všetci ľudia majú vlastné topánky a nikto by si nevšímal jeho čaptavú chôdzu a chýbajúci prst. Nebol dobrým plavcom, ale keby sa mu podarilo opraviť deravú loďku čo stála pri brehu, mohol by aspoň jednu z nich chytiť.

Za pár hodín bola opravená. Pomaly plával k ostrovčeku. Dve labute si ladne plávali po hladine. Zrazu samec zaujal hrozivý postoj. Nadvihol biele krídla, naježil perie  na chrbte a s dozadu natiahnutým, prehnutým krkom plával rýchlo proti nemu. Trepotal  mohutnými krídlami a nebezpečne klepotal červeným zobákom. Chlapec stŕpol. Veslo mu vypadlo z ruky.  Zavrel oči a v duchu sa začal modliť. Počul šuchot krídel a špliechanie vody. Loďka sa nakláňala. Dookola opakoval jednu jedinú modlitbu, ktorú poznal. Nevedel ako dlho tam takto sedel, ale keď znova otvoril oči, labute tam už neboli. Popri loďke na hladine pomaly plávala ryba. Naklonil sa a rukou rozčeril vodu. Ryba ďalej pokojne plávala. Opatrne sa k nej prstami približoval a ona sa stále o kúsok pohla ďalej. Rýchlo po nej chmatol. Čln sa prevrátil a chlapec padol do vody. Trepotal rukami a nohami, voda sa mu drala do úst. Začal sa dusiť. Pomedzi špliechajúcu vodu zbadal slnko, ktoré blikalo. Na chvíľu sa mu zdalo, že úplne zhaslo. Prestal metať rukami. Klesal ku dnu. Chvíľu zľahka padal. Zadkom sa dotkol dna. Z posledných síl vyskočil na nohy. Stál do pol pása vo vode. Vypľul vodu z úst. Slnko znova svietilo. Ešte chvíľu tam nepohnuto stál. Potom sa pomalým skúmavým krokom vybral k člnu. Hojdal sa v jemných vlnách a popri ňom na hladine ešte stále plávala ryba. Premýšľal, ako ju chytí, aby mu neunikla. Musí ísť obozretne, aby si ho nevšimla. Šliapal úplne pomaly a sústredil sa, aby ju nevyplašil. Zadržal dych. Už ju chcel schmatnúť, keď v tráve blízko ostrovčeka niečo prenikavo zaškriekalo.  Zľakol sa a vykríkol. Z trstiny vyletel vták. Triasol sa a sledoval ako mu operenec mizne z obzoru. Pohol sa k člnu. Ryba bola stále tam. Už nešiel pomaly. Bolo mu už jedno, či sa vyplaší. Zastal tesne pred ňou. Natiahol ruku, už ju takmer mal, ale niečo sa mu nezdalo. Zohol sa. Dívalo sa na neho jedno rybie oko. Bolo celé biele, vyfúknuté. Potiahol nosom. Smrdela. „Ryby predsa smrdia,“ pomyslel si. Ďobol do nej prstom. Ryba sa o kúsok posunula.

Obrátil čln, vylial z neho vodu a hodil doň rybu. Zobral jedno z vesiel, ktoré mu ešte ostalo a pomaly odplával preč.

Kým došiel domov, bola už tma. Dieťa spokojne spalo v košíku. Opatrne, aby ho nezobudil, odmotal plachtu. „Dievčatko,“ usmial sa. Doteraz ju videl len zabalenú a prisatú na matkine prsia, takže nevedel, či má sestru alebo brata.  Pohladil ju prstom po líci.  Malé telíčko sa trocha zamrvilo, ale spalo pokojne ďalej.

Na stole ho čakal kúsok slaniny. „Mäso!“ slastne prežúval. „Dnes slanina, zajtra ryba,“ spokojne si hundral.

„Mama,“ štuchol do spiacej ženy, „ doniesol som rybu.“ Katlena sa prebrala. Zažmurkala očami, posadila sa a potiahla nosom. „Fuj, veď smrdí ako zdochlina!“

„Ryby predsa smrdia,“ nenechal sa odbiť.

Rozospato skúmala rybu. „A ako si ju chytil?“

„Len tak, nechala sa,“ mykol plecom.

„Tak ju polož na stôl, zajtra ju opražím,“ otočila sa chrbtom a znova zaspala.

Celý deň jej vyrábal vtáčika z bazového dreva. Jemnými špagátmi pripojil krídla ku trupu a na spodok brucha zavesil hrdzavý klinec. Potiahol závažie a vták začal mávať krídlami. Dievčatko natešene tlieskalo rúčkami a do štrbavých úst si vložilo ďalší kúsok hliny. Smialo sa a zemina rozmočená slinami jej stekala po okrúhlom líčku. Vyhodilo z košíka bábiku zo šúpolia a načiahlo sa k vtáčikovi.

Katlena sa usmievala a prišívala čipku na biele šaty.  Sem-tam pozrela na svoje deti, ale väčšinou jej zaľúbený pohľad zablúdil ku kostolu. Sľúbil jej, že si ju zoberie. Síce bol opitý a smial sa, ale povedal to. Konečne sa vydá. A odíde odtiaľ. Ak bude on chcieť, nechá tu deti. Chlapec má už osem rokov, bude sa vedieť o seba a o sestru postarať. Zdalo sa jej, že vravel, že býva v meste v priestrannom dome. Privrela oči a snívala o veľkom meste. Kúpi jej topánky. Červené s veľkou mašľou. Také, čo pri chôdzi klopkajú. Každé ráno v nich pôjde na trh a kúpi čerstvé pečivo a zeleninu. Do okna povesí čisté záclony a vždy poobede ho bude čakať.  Posadí sa do okna a celému svetu ukáže svoje krásne topánky.

Skoro ráno sa vybrala v bielych šatách a s vencom uvitým s jahodových kvetov do kostola. Nikto tam ešte nebol, tak sa ticho modlila. Občas zrakom zablúdila na farebnú,  slnečným jasom presvetlenú vitráž,  ktorá na zemi vytvárala pekné obrazce.  Telo sa jej triaslo od nedočkavosti. Zotmelo sa. Zapálila zopár sviečok a čakala. Vonku začali zavýjať psy. Bola polnoc. Vybehla z kostola ku rieke. V studenej vode si močila nohy a hladkala si zväčšujúce sa brucho. „Možno sa narodia už zajtra,“ premýšľala.  Ľahla si na most a zaspala. Voda v rieke sa zdvihla, ľahučko pretekala  jej telom. Prebrala sa. Zdalo sa jej, že vo vode vidí červené topánky. Tie s mašľou, ktoré si vysnívala. Jedna odplávala dolu prúdom, ale druhá ostala zakliesnená o koreň stromu. Nahla sa. Zdala sa jej akási veľká. Chcela ju chytiť, ale vyšmykla sa jej pomedzi prsty. Začula  prenikavý detský plač. Ohmatala svoje brucho. Necítila v ňom nič. Bolo prázdne. Rozospatá sa dívala na plačúcu topánku ako pláva dolu brehom.