Správa z druhého brehu

     Muž si obzerá kameru, ktorú má v skrinke už rok, popíja čaj a je trochu zmätený. Veľmi dlho túžil po takejto vecičke. Predstavoval si, čo všetko nakrúti. Napríklad susedku, ktorá niekedy stáva na hornom balkóne, a keď pofukuje jemný vetrík, vidieť jej stehná. Alebo starú Rómku s čelenkou v hustých vlasoch, ktorá nosí na sebe niekoľko farebných sukní, prehrabáva sa v kontajneroch a má taký hrdý výraz, že z nej ide strach. Potom sú to holuby, keď krúžia nad námestím, alebo vrany, ktoré sedia pri cintoríne na stromoch tak nahusto, že tie pripomínajú makové praclíky. Na nakrúcanie však nikdy nebol čas. Raz pršalo, raz príliš svietilo slnko, potom muž pomáhal synovi stavať a na jeseň so ženou zavárali. Uvedomil si, že najkrajšia bola tá túžba po kamere. Toľkokrát v mysli nakrúcal, že kamera je mu dnes vlastne zbytočná. Teraz ho pozvali bývalí kolegovia na akúsi oslavu s tým, že chcú vidieť, čo urobil s kamerou, ktorú mu dali pri odchode do dôchodku. No čo! Neurobil nič. Oslava je zajtra a on len sedí a rozmýšľa, že nakrúti sám seba a povie im niečo pekné, aby na neho nezabudli.

     Odpil si z čaju a pred očami mu defilovali bývalí kolegovia. Napríklad Peter. Vyše tridsať rokov mu liezol na nervy svojím žgrlošstvom. Každý rok sľuboval, že na Petra a Pavla prinesie srnca na guláš. Nikdy nepriniesol. Riaditeľ ho vždy doberal, no Peter sa tváril, že sa ho to netýka. Okrem toho mal už vždy vypité a spieval do omrzenia Koj v tom Sirku bubnovali. To vlastne ani nebol spev, ale ryk, ktorým oslavoval koniec školského roka a to, že môže piť do nemoty z cudzieho. Dvakrát ho na ceste domov zrazilo auto, ale Peter mal sedem životov ako mačka. Iba ho vraj odhodilo na chodník. Hlavná vec, že je fľaška celá, vykladal na druhý deň, keď bol v škole zisťovať, kde si zabudol sveter. Ach, Peter, Peter. Pamätáš sa na to, keď riaditeľ zohnal srnca a povedal všetkým, že si ho strelil ty? Ani si sa nezačervenal. Všetci ti pripíjali na zdravie a ty si iba pil a tešil si sa, že to riaditeľ za teba tak hladko vybavil... Muž sa zrazu rozosmial, lebo si spomenul na Petra, ako prišiel do triedy a z uší mu trčali zápalky s kúskami vaty. Cez prestávku si nimi čistil uši. Potom si vybavil fyzikára Joža, ako sa pozabudol, keď išiel do triedy, zaklopal, vyzul sa a vstúpil. Alebo začal vysvetľovať novú látku a na konci hodiny si všimol, že je v inej triede. Nuž, Jožo... Už sa zabudlo aj na to, ako býval šéfom komunistov na škole a po šesťdesiatom ôsmom kádroval. Alebo prednášal na školeniach marxizmu-leninizmu. Teraz je demokrat, zasa podáva každému ruku ako vždy a páchne mu z úst. Už dávno má byť v dôchodku, ale nechce odísť a riaditeľ, tiež fyzikár, vždy tŕpne, do ktorej triedy ho dá učiť, aby neupadlo meno školy.

     Alebo Gertrúda. Bola majsterkou v donášaní. Vždy si našla cestu do každej riaditeľne. Robila to dovtedy, kým do riaditeľne nedostrkala svojho síce ambiciózneho ale nevýbojného muža. Potom šéfovala ona. Každé rozhodnutie odobrovala alebo zamietala podľa sympatií ku kolegom. Selektovala ľudí, na oslavu svojich narodenín ich pozývala podľa dôležitosti a podľa presne vypracovaného poradovníka. Gertrúda sa vyznala v psychológii. Keď chcela niekoho uraziť alebo ponížiť, mala na to svoju metódu. Muž si spomenul, ako raz obedovali. On, Gertrúda a francúzštinárka Marika, ktorá bola trochu silnejšia. Vidíš tú Bukovcovú z okresu? Nechutné, aká je tlstá, povedala Gertrúda medzi dvoma sústami špagiet. Marika sa začervenala, lebo bola aspoň o desať kíl ťažšia ako Bukovcová. Presne takto triafala Gertrúda svoje obete.

     Aj bývalá riaditeľka, ktorá dala zlikvidovať zbierku minerálov a namiesto kameňov nastavala na chodby tabule cti, aj na tú si muž spomenul. Usmial sa pri predstave, ako raz do maturitnej správy pripísala rozprávku o Jankovi Hraškovi s poznámkou: tomu, kto sa v čítaní dostane až sem, pošlem tisíc korún. Pripísala telefónne číslo, ale nikto sa nikdy neozval. Kontroverzná žena s mužským správaním. Na jej nástupkyňu muž tiež nespomínal v dobrom. Len niekoľko skúšok mu chýbalo k tomu, aby mu ako biológovi uznali aj štúdium farmácie. Dva roky stačilo externe doštudovať. Dva roky, ktoré riaditeľka nedovolila absolvovať.

     Terajší riaditeľ nie je zlý, niekedy je však nevyspytateľný. Muž si spomenul, ako si bol raz na sekretariáte čosi vybaviť. Stál tam akýsi neznámy človek a prosil o pečiatku do dokladu o tom, že sa uchádza o miesto. Papier na úrad práce, bez ktorého ho vyradia z evidencie. Sekretárka zobrala do ruky pečiatku, ale hlas riaditeľa tvrdo zasiahol: Podajte si na sekretariáte žiadosť o miesto, zaplaťte si kolok a my vám do štrnásť dní odpovieme. Číra absurdita týchto slov nezamestnanému mužovi vyrazila dych. Ale bez papiera ma vyradia a v tomto meste mi už nikde nechcú...  Riaditeľ  musel dobre vedieť, že nezmyselný predpis sa dá obísť obyčajou pečiatkou. Všade to tak robia, lebo v tomto meste s najvyššou nezamestnanosťou v republike sa ani ináč robiť nedá. Ktovie, prečo tak zareagoval. Možno to všetko spôsobila mladučká sekretárka, pred ktorou sa chcel ukázať. Nezamestnaný si bez slova zobral papier, ticho čosi zamrmlal a zatvoril za sebou dvere. Muž si spomína, ako vybehol za ním a ticho mu povedal adresu svojho švagra podnikateľa, ktorý má firmu vo vedľajšej ulici a tú pečiatku mu určite dá. Nevie, prečo sa mu vybavil terajší riaditeľ práve v takejto podobe. Veď zohnal srnca a povedal, že ho strelil Peter. Nevie, či by to niektorý riaditeľ urobil.

     Muž si spomínal postupne na všetkých kolegov. Na slovenčinára a ruštinára Mariána, ktorý sa vrhol na politiku na juhu Slovenska, lebo tu na severe by ho ľudia pre jeho arogantnú povahu vysmiali. Na dejepisárku Katarínu, nesmierne múdru ženu, ktorá pila nad svojím zbabraným životom, na angličtinára Kamila, ktorý celú hodinu rozprával o seriáloch a diétach a potom, keď žiaci neurobili písomku, mal dôvod, aby ich za peniaze doučoval. Na večne frfľajúcu mladú angličtinárku, ktorá každú jednotku poobracala zo všetkých strán, lebo všetci žiaci boli prefíkaní špekulanti, na ďalšiu  angličtinárku, ktorá neustále vykrikovala, aký je v škole neporiadok, a sama si na svojom pracovnom stole nedokázala nájsť ani posledné písomky, na kabinet nemčinárok naštvaných na to, že angličtina je svetovejšia ako nemčina, na telocvikárov, ktorí kritizovali riaditeľa, lebo im nedával také odmeny ako ostatným, na kolegov, ktorí neustále nariekali nad tým, ako sú slabo platení, pričom by nevymenili katedru za nič iné, na ostatných normálnych, ktorých bola väčšina, ale tá sa zvyčajne do pamäti nezapisuje nijako výnimočne.

     Nuž, čo bývalým kolegom povedať? Muž nakoniec postaví na stôl niekoľko hrubých slovníkov, na ne opatrne položí kameru, aby bola v úrovni jeho očí, stisne malé tlačidlo, posadí sa do fotelky, trikrát si odkašle, zahľadí sa do objektívu a začne:

– Moji milí. Už rok som na dôchodku, no čas mi beží tak rýchlo, že som sa dosiaľ vlastne ani nedostal ku kamere, ktorú ste mi darovali, keď som odchádzal. Poviem tak ako je, nenakrútil som nič. Kedysi som závidel dôchodcom, že majú veľa času. Ale trochu som sa aj bál, ako to bude, keď ma zrazu nebude naháňať školský zvonec, a stratím akúsi osnovu dňa. Bál som sa však zbytočne. Roboty je dosť, pomáham synovi s vnukmi. Vediem taký obyčajný život a sem-tam si na vás spomeniem. Na koniec roka, keď sme oslavovali Jána. Na tvoj oduševnený spev, Peter. Určite ešte chodíš na srnce. A ty, Joži, už by si tiež mohol ísť medzi nás, aj ty si len človek a zaslúžiš si oddych. Spomínam si na vás na všetkých, milí moji, a niekedy mi je veru aj smutno. Ale to je kolobeh života a treba ho prijať. Nehnevajte sa na mňa, že som s vaším darčekom akosi nemal čas robiť, viem, že som túžil mať kameru a vy ste mi to splnili. Ďakujem vám a sľubujem, že sa polepším. Majte ma radi.

     Muž si zrazu uvedomil, že chcel vlastne povedať mám vás rád a vyletelo mu z úst niečo úplne iné. Chytil sa za hlavu, vyskočil, aby zastavil kameru, a ľavou rukou zavadil o hrubý anglicko-slovenský slovník, na ktorom kamera stála. Tá spadla na kovovú nohu stola a čosi v nej prasklo. Muž ju vzal do ruky, celý zdrevenený sa díval na darček od kolegov a zrazu sa mu začal vlievať do duše zvláštny pokoj. Zobral do ruky šálku s čajom a vychutnal si posledný dúšok.