slnečný pozemok

    Niekedy som predsa len bývala šťastná. A to, čo pre mňa v pätnástich bývalo šťastie, vidím teraz jasnejšie: nenormálnu, bezhlavú túžbu utiecť z domu. Nebolo ale kam. Prešla sotva celá noc, a ja som znova ležala pred dverami bytu. Premrznutá, inokedy vystrašená. Naši ma preto ráno, keď odchádzali do práce, poslali rovno do čerta, keď tak veľmi túžim odísť. Kým sa nepoučím.

     Vtedy sa to asi začalo, pred dverami bytu, pred bránou zanikajúcej Rímskej ríše, keď rodičia kukali do kukátka a ich tiene spoza dverí zachádzali za moju sietnicu ako špina za nechty.  Čosi na mne badali, nazdávali sa, šeptali si, že som azda príliš osamelá, ako bicykel pohodený uprostred cesty. A preto k nám z hĺbky detského domova, z najhlbšieho neba rozbitých áut a lietadiel a iných vrakov priviedli Patríciu. Aby zdvihla ten samotou a čímsi stiesňujúcim vŕzgajúci bicykel. Ibaže ona nevedela, čo s ním.

      Čo s ním teda robiť?

     Poďme niekam, zober ma, Patrícia, kdekoľvek. Kým oni pracujú a venujú sa svojim priateľom, zober ma niekam z toho čerta. Ale Patrícia bola príliš lenivá, príliš obozretná, aby sa mi odovzdala. Radšej plávala, preto som bola obozretná i ja, i rodičia si ju strážili a nespúšťali z nej oči. A ona stále plávala, alebo vysedávala na deke. Nehrala bedminton, nejazdila na korčuliach, dokonca aj počítačové hry ju znechucovali. Vidím ju, opiera sa o múr žltého domu, nechce so mnou nikam ísť. Ak by sa po ňu vrátil otec.

     Mali sme stráviť jeden spoločný týždeň v prízemnom, prázdninovom dome s bazénom.

     Tam sa mala zahojiť jej boľavá duša, tam sa mala celé dni vyhrievať na slniečku a plávať v najbelasejšom bazéne.

     „Je to tu ako vo filme," hovorila s nadšením o tej zakliatej krajine obklopenej vánkom a stromami, za ktoré som ani raz nevyšla; ja som sa tak cítila s jej prsiami - jediné na čo sa dalo pozerať, myslieť, predstavovať si ich -  na diskotéke, alebo sa o ne ľahko oprieť niekde na ceste autobusom.

     Potom som sa rýchlo urobila na okraji studenej vane. Lenže všetky podobné fantázie v tej horúčave strácali zmysel i zmyselnosť.

     „Všade to tu smrdí, po cudzích ľuďoch," povedala som.

     „Nedomýšľaj si," zagánila, nerozumela, čo jej chcem povedať.

     „Nedomýšľam!"

     „Tak čo sa furt sťažuješ?"

     „Iba kvôli tebe sme v tejto diere. Môžem ja za to, že ťa fotrovci nechcú?"

     Ale Patríciine mäkko krojené pery sa iba usmiali. Nevenovala mi väčšiu pozornosť než časopisu, v ktorom prevrátila stránku sotva po hodine.

     Oči obludne veľké a malátne žmurkali, zdalo sa mi, že ma chcú prehltnúť. Skočila do bazéna, v tenučkých legínach, v širokánskom mužskom tričku. Urobila to tak náhle a nečakane, ako keď ma niekedy uprostred noci prebudil jej plač. Bŕŕŕ. Začula som ho, keď na mňa šplechla voda.

     Všetko sa mi to teraz v hlave pletie. Vlní ako Patrícia v bazéne. Preto nie som presná, a možno klamem a domýšľam si, spojím niečo, čo so sebou zdanlivo vôbec nesúvisí. Ale je to moje, to jediné čo mi po nej ostalo, to, o čom sme sa nikdy nerozprávali. Všetko to, čo zo spánku vykrikovala Patrícia. Volávala zo sna na svojho ocinka, volala, čo bude, keď skončí toto leto, keď vypustia bazén. Necháme si ju ešte pri sebe? Aspoň do ďalšieho leta.

     Keď sa vynorila, oči mala celkom červené.

     „Plávaš ako ryba," povedala som, lebo som sa s ňou chcela rozprávať, sebecky jej niečo prezradiť, čo som ešte nikomu neprezradila, „čím by si chcela byť, keby si nebola človekom?" Spýtala som sa.

     „Akože nejakým zvieraťom?" Viselo na nej mokré tričko, jej vlasy mali farbu mokrého piesku. „Neverím na reinkarnáciu."

     „Veď ani ja neverím na re - ir - kar - ná - ci -u. Ani to neviem povedať. Ale keby som si mohla vybrať, tak som veľrybou. Ja už nechcem byť človekom. Už sa mi nechce žiť. Rozumieš mi?"

     „Ryby majú strašne malý mozog," Ukázala, zmestil by sa do dlane.

≈

     Spadol na mňa celý deň, ešte nestihol vychladnúť, ako práve upečený koláč. Dostala som úpal a Patrícia ma navštevovala svojím tichom, vošla ku mne rovno vo chvíli, keď sa mi snívalo o vráskavcoch. Plávali preč a ja medzi nimi iba bezcenný, rozžeravený kus mäsa, padajúci v modrej hmle posledného svetla stále hlbšie a hlbšie.

     Taká nespravodlivosť! Myslela som si. My sme si Patríciu k sebe zobrali, a oni ma nechcú. Túžila som ju mať rada, alebo s ňou aspoň niečo prežiť. Zakukliť sa. Premeniť.      

      A vtedy som to pochopila, keď mi Patrícia doniesla studené obklady. To prejde. Odpláva.

     „Si červená ako paradajka," otočila sa ku mne, nevážne, nezúčastnene, v tom istom mužskom tričku, pod ktorým presvitali plávky.

     Poprosila som ju: „Povedz mi o mame. Zo sna hovoríš iba na otca."

     Preľakla sa. „Nehovorím zo sna."

     „Hovoríš."

     „No a? Ty škrípeš zubami."

     „Povedz mi o nej."

     „Zomrela."

     „Ako zomrela?"

     „Autonehoda," vyznelo to ako niečo, čo si práve vymyslela; vyznelo to ako želanie.

     „Neverím."

     „Tak never! Je mi to jedno." Ľahla si k mojim nohám, jednu ruku prevesila cez okraj postele. „Takto som ju videla, z rozstrapkaného krku jej trčala chrbtica, jedna ruka visela z auta, v kaluži rozprsknutej krvi. Tam, kde mala ležať hlava. Ale neležala. Takto."

     „Ty si bola v tom aute?"

     „Bola. Ale nemala som byť. Mama chľastala. Nemala brať so sebou dieťa. No mala!? Už si ju živú nikdy nevybavím. Tak jej treba. A vieš, čo je najhoršie?"

      Ale nič horšie než odtrhnutú hlavu a obnaženú chrbticu som si naozaj predstaviť nevedela. „Neviem."

     „Nikdy sme ju nenašli."

     „Čo ste nenašli?"

     „Hlavu. Asi ju odniesli psy," pokrčila plecami.

     „Aké mala oči?" spýtala som sa, keď mi na telo začala dávať obklady z vychladeného zeleného čaju.

     „Mala moje oči."

     Bŕŕŕ.

≈

     Nemala ju brať so sebou.

     A vtedy som to konečne pochopila. Už nechcem nikam ísť. Niet kam utiecť.  Až vtedy mi to naozaj došlo, nadránom, keď som sa rozhodla pochovať svoj smútok:

     Niekoľko maminých a otcových topánok, nejaké bezvýznamnosti, peňaženku a kľúče od auta; niečo Patríciine, farby na oči, spodná bielizeň. Všetko bezhlavo pochovať do kvetinového záhonu. Šlo to však veľmi ťažko. Už svitania bývali neznesiteľne horúce.

     Kričala som na Patríciu: „Patríííciáááááá! Musíš to zo seba dostať!"

     „Čo to trepeš?"

     „Musíš pochovať jej hlavu."

     „Čuš."

     „Máš niečo, čo patrilo mame?"

     „Čuš!"

     „Ale ja nebudem čušať. Už nikdy nebudem čušať!"

     Zobudili sa i rodičia. Vykláňali sa z okna. A ja, nech si strčia tie svoje poondiate hlavy navzájom do zadkov. Neupokojím sa. Aj tak sa buď hádajú. Alebo ignorujú seba i celý svet.

     Chcela som ešte povedať, že ich mám aj tak strašne rada. Povedať som im to ale nedokázala.

     Opäť som sa obrátila k Patrícii: "Mala ťa zobrať so sebou!"

     Ani neviem, kedy ku mne pribehla, jediným úderom ma sotila do vody a vo mne už iba voda vodnatá. Vo mne jej  smútok podobný bazénu, v ktorom sa každý rok kúpu deti a mama a otec. Príde ďalšie leto a odrazu tam niekto chýba, a to sa opakuje, a to sa nedá zastaviť, až z najbelasejšieho bazéna ostane iba suché oko bez sĺz.