Dobrý koniec

V stredu podvečer.

„Nehneváš sa, že ti stále vyvolávam?“

„Jasne, že nie, mami, veď som čakala, že po večeri sa ozveš.“

„Volal mi dnes Julo. Tak som mu povedala, že zajtra poobede ma pustia, či by mohla Renátka, Ivana má robotu na záhradách.“

„Začal, že Renáta ide zajtra na deviatu k zubárovi, potom do roboty, že nesľubuje. A potom mi hovorí, že dnes nemáš takú dobrú náladu ako minule. No čuduješ sa, po tom, čo mi povedal? Mňa sa aj sestrička pýtala, či mi má objednať na zajtra sanitku. Povedala som, že nie, prídete pre mňa. Mohla by som jej ísť ešte povedať, ale pre všetkých sem chodia...“

„Nerob si starosti! Zavolám našim, nech mi donesú Hanu, ja ju postrážim a prídu pre teba oni.“

„Ale netreba. Šak potom mi volal znova, možno ho to aj zamrzelo, že sa tak správal. Renáta končí o pol tretej a mňa pustia okolo tretej, možno štvrtej. Keby som aj mala do večera čakať, ja počkám.“

„Žiadne také. Naši budú v pohotovosti, keby čokoľvek, voláme im.“

Stále ju dráždi na kašeľ.

„Mami, skús si vypýtať od sestričky nejaké kvapky. Stoptusin je dobrý na takýto suchý kašeľ.“

„Ale, oni tu určite nič nebudú mať. Aj to živočíšne uhlie, keď som si pýtala, prehľadala krabicu a nič nenašla. Až ráno mi druhá sestrička doniesla Endiex a tak dobre mi to urobilo.“

„Veď skús, ten kašeľ ťa vysiľuje.“

„Na obed sme mali rajčinovú polievku. Celkom dobrá bola. Aj taká pečená fašírka so zemiakovým šalátom, pochutila som si. Ale na večeru, druhým zas šunkovú salámu a mne tavený syr!“ zatiahne ukrivdene, plačlivo, ale cítim v tom nadsázku, humor.

„Mamula, šunková saláma to je údenina. Dusenú šunku by si podľa mňa mohla. Kúpime ti toľko, koľko budeš vládať zjesť, nech si to vynahradíš.“

Smeje sa.

„Včera bola tá nová celkom odpísaná. Až taká žltá bola,“ stíši hlas. „Šak potom ti porozprávam. Ale dnes jej je lepšie, podebatovali sme si. Aj Lydka mi volala, aj s tou sme sa porozprávali, má nové zuby, aj keď sa mi predstavila, nespoznala som ju, musela som sa opýtať, kto volá. Nevie si na ne zvyknúť, tak čudne hovorí.“

„Mami, základné veci máš v chladničke, keď budeš niečo potrebovať, porozmýšľaj si, postupne prinesieme.“

„Dobre, zlatko, moje.“

„Tak nech to zajtra všetko dobre dopadne, keby čosi, volaj!“

Vo štvrtok ráno.

„Už je po vizite! Aj primárka tu bola. Pýta sa ma, vy chcete ísť domov? Hovorím jej áno, strašne, chcem. A ona ma pohladila a povedala, tak pôjdete. Ale vôbec neviem kedy, to mi nepovedali.“

„Nevadí, mami. Monka s Mišom sú pripravení, len čo sa dozvieš, kedy ťa púšťajú, volaj, vyštartujú.“

„A čo tá Renátka?“

„S tým si nerob starosti, ja som ráno volala Julovi, že idú naši. Ako si sa vyspala?“

„Dnes som spala ako v oleji. Vieš, ja to tu tak trochu manipulujem. Tá, čo v noci vykrikuje a rozpráva, ona si nepýta nič na spanie. Ale ja som sestričke povedala, nech jej dá, že potom je ticho. A tak aj bolo.“

Mama volá o pol druhej natešená: „Už mám aj papiere! Povedz Mišovi, nech zastaví pred tým vchodom, kde je výťah, nech mi zavolá a sestrička ma zvezie dole. Vrátnikovi nech povedia, že idú pre mňa na geriatriu, on ich pustí.“

„Dobre, mamula, dohodnuté.“

Naši sú už v Trenčíne, na ceste ku mne, odovzdajú Hanu, preberú jedlo a časopisy. Našťastie prišli s predstihom, nie o tretej.

Rozprávali, ako jej zasvietili oči, keď okrem iného vyložili šunku a koláčiky. Hneď si jeden dala ku káve. Zaslúži si trochu zhrešiť.