Gaba

Počujem v zámke kľúč, zámerne nevybehnem v ústrety, nech ma Haňa hľadá. Prvá vojde Monka. Pozriem prekvapene, akoto, že na čele necupká malá. Vysvetlenie príde vzápätí. Mišo ju nesie nevládnu v náručí, zaspala v aute pätnásť minút pred príchodom. Opatrne ju kladie na gauč, nech si pospí. V momente sa prevráti na bruško, zodvihne zadoček a ešte so zatvorenými očkami kričí – Gaba, Gaba! Bolo po spánku.

Vraj sa nevedela dočkať, od nedele sa dožadovala gaba gaba. Pobehala si, naobedovali sme sa. My sme mali segedín, jej mamina priniesla úhľadné fašíročky z mrkvy, batatu a červenej šošovice, upečené na mastnom papieri. Radosť pozerať, ako jej chutí. Pokus o spánok nevyšiel, ani duda nepomohla, prišli dole. Priniesla mi krížovku, pero, ukázala, kde si mám sadnúť.

„Peje (píšeme)!“

Vyskočí na sedačku ako veverička, usadí sa mi na kolenách a už ukazuje na prázdne okienka, treba písať. Našťastie, krížovky sú ľahké, stíham jej tempu. Len prečítam zadanie a už hláskujem a píšem – k- r- o- v- i –n- a. Tajnička je vylúštená, zoskočí a prinesie knižku. Čítame. Druhý pokus o spanie je rovnako neúspešný, mamina to vzdáva. Medzitým jej vyhladlo, pýta „ham“. Na olovrant je ešte zavčasu, ponúkam jej hrušku. Spapá a kričí – eče! Spapá druhú a púšťa sa s novou energiou do hier. Kreslí, behá s dreveným vozíčkom na kolieskach z obývačky do kuchyne a späť. Počíta farebné guľôčky na počítadle. Keď si začne žmoliť očká, je ten správny čas. Snáď to vyjde. Zaspala. Mladí odišli s nákupom k babke, ja som ju strážila v podkroví, aby sa sama nepustila na schody. Po hodine začujem pohyb, vošla som, stíchla. Radšej si sadám na kraj postele a čakám. Bola tam tma ako v rohu, mamina stiahla žalúzie, medzitým sa aj vonku zotmelo. Po chvíli sa zodvihla, zošmykla z postele, rozhliada sa. Vytuší ma, podíde, podá mi ruku – doe! Po schodoch kričí Peťa, Peťa, zorientovala sa okamžite, kde je, mamu nehľadá. Nakukne do Petrinej izby, vráti sa do obývačky, na stole zostal tanierik od hrušky. Zoberie ho a pýta huhu(hrušku).

„Už si spapala dve hrušky, nemôžeš viac. Si hladná?“

„Aňo.“

„Chceš jogurtík s piškótami?“

„Aňo.“

Posadila sa na stoličku, dala som jej podbradník.

„Môžem ti pomôcť?“

„Nieee, Haňa!“

Pustí sa s chuťou do jedla.

„Taj(čaj)!“ je zvyknutá každé jedlo priebežne zapíjať čajom alebo vodou, celý tato.

Dojedla, strhla podbradník, poutierala som ju a vyštartovala. Chvíľu behala po byte, vrátila sa ku mne.

„Hovvo! Oma! (hovno! umyť!)“

Skontrolujem a má ho tam.

Vo vani pekne stojí, drží sa kraja, vysprchujem ju, zabalím do plienky, odnesiem na prebaľovací stôl, oblečiem, sama mi podáva nožičky. Keď prídu naši, chválim ju.

„Ako je možné, že vám vo vani vystrája, vodu vypína, máte dvaja čo s ňou robiť? Zo stola uteká, dočahuje, čo nemá. Myslíte, že je natoľko inteligentná, že si povedala - táto stará chudera by to už nezvládla, postojím jej?“