Varovanie

„Gabika, ty si mi neposlala nič sladké!“

„Mami, celý týždeň si zapisujem, čo potrebuješ, o sladkom nebola reč.“

„Ale kedysi si mi kupovala, aj keď som ti nepovedala.“

„Kedysi. Potom si bola v nemocnici, zrážali ti cukor, každý deň brali krv z prsta a nosili ti inú stravu, ako ostatným.“

„Áno? To bolo kvôli cukrovke?“

„Mimochodom. Dukátové buchtičky, slivkové pirohy, makové šúľance, to nie je sladké?“

„To je obed! Ja potrebujem po obede niečo sladké!“

„Dobre. Keď si rozkážeš, ja ti donesiem aj celú tortu. Dohodneme sa takto. Čo mi povieš, to ti kúpim.“

„Nie! Budeš mi kupovať tak, ako predtým, aj keď si nepoviem!“

Vzdávam to. Dostáva prísun buchiet, vianočku, termixy, šišky, keksíky, upokojí sa.

***

„Gabika, kým si ma ty zásobovala, mala som všetko. Aj mliečne výrobky!“

Teraz ťa kto zásobuje? Nechápem, kam mieri. Nosíme ti tvaroh, smotanu, termixy.

„Čo konkrétne máš na mysli?“

„Všetko. Tavené syry, plátkové syry, jogurty.“

„Jogurty som ti prestala kupovať, povedala si, že ťa z nich preháňa a vôbec, že ti zakázali mliečne výrobky.“

„Áno. Ale trochu môžem.“

„Tak chceš jogurt?“

„Áno.“

„Syr tavený sme ti doniesli. Ten Lunex.“

„To si dávam na halušky a do polievky.“

„Dobre, mami. Iva ti prinesie chlieb, citróny, jogurt, tavené syry, plátkové, my prídeme s nákupom a jedlom zasa o týždeň.“                                                                      

O čom je zasa táto hra? Že Julko bol v nedeľu hladný, hľadal tvrdý syr a musel si dať tavený? Alebo som mala pochopiť, že treba začať znova kupovať tvrdý syr, už keď jedli ten po záruke, lebo dlho u nej neboli a mama taký neje?

***

„Sestrička sa ma pýtala, či jedávam niekedy aj slaninku, keď som taká chudá. Ale pravdaže, jedávala som. Ale teraz nemám. Vieš, tá, čo si mi naposledy kúpila, tá sa absolútne nedala jesť na chleba. Ani kúštiček mäsa tam nebolo. Ale šak ja si ju smažím a oškvarky z nej sú dobré.“

Aha. Oškvarky nie sú slanina. To je asi zelenina. Mohla si mi rovno povedať – kúp mi slaninu s mäskom a nevymýšľať príbeh so sestričkou.

***

„To im neni ľúto, oberať také malé ogarky?“

Vôbec sa nechytám. Kde sme? Lovím v pamäti, kedysi som jej kúpila menší pohárik sterilizovaných uhoriek. Veľký má dlho otvorený, ide do neho rukami, aj sa jej pokazí.

„Narážaš na tie malé uhorky? Myslela som, čím sú menšie, tým vzácnejšie a chutnejšie.“

„Toto sú také malinké, že to ani chuť ogarkovú nemá.“

„Dobre, mami, takže sa vrátime k tým pôvodným.“

„Ale šak pojedla som. Už nemám ani čalamádu, ani cviklu.“

„Dobre, píšem si.“

„Ale cviklu mám najradšej tú nastrúhanú.“

Čiže jemne rezanú. Strúhaná bola cviklová kaša, na kocečky – nevadí, šak ja som neni gurmán, zjem všetko. Ale iba raz.

Varovanie od dcéry:

prosím ťa, keď budeš mať 90, povedz mi čo ti mám kúpiť,kúpim ti aj gumové medvedíky, keď budeš chcieť, aj keby ti majú prsty na nohách kvôli cukrovke amputovať, len so mnou nehraj tieto hádanky, jeblo by ma :D