Koho jej je ľúto?

„Nejdete von?“ volá kamoška.

Spýtam sa Petry, nie je proti, vyrážame. Stretneme sa na polcesty a vymenúvame možnosti. Z piatich si Petra vyberie kubranskú kyselku. Zabočíme do podjazdu, pohrúžené v debate. Okrajovo vnímam muža pred nami. Má kraťasy, tričko s krátkym rukávom, drží sa zábradlia, posúva sa z nohy na nohu. Budeme ho musieť s vozíkom obísť. V tej sekunde padá horeznak a ja ho spoznám: „To je náš Ivan!“

Zostáva ležať, vidím len veľké oči, hustú dlhšiu bradu, je to celkom iný človek, ako pred siedmimi rokmi, keď sme sa naposledy stretli a rozprávali. Brat môjho bývalého manžela. Počula som, že je alkoholik, ale neverila.

Kamoška mu podáva ruku, dostane ho do sedu. Krváca z temena, volám záchrannú službu. Pozdravím, predstavím sa a vysvetľujem: „V podjazde smerom od Radegastu do Kubrej spadol na znak muž, krváca z hlavy.“

„Ulica a mesto?“

„Trenčín. Ulica Opatovská, je to uprostred podjazdu na chodníku, pod nami chodia autá, nepočujem vás dobre.“

„Koľko má približne rokov? Neviete náhodou ako sa volá?“

Poviem meno, aj vek. Zareaguje, otočí ku mne hlavu, uprie pohľad, nedokážem rozoznať, či ma spoznal. Mohol by podľa vozíka a Petry, ale skôr nie. Vráti hlavu, pozerá pred seba.

„Ivan, ako sa ti dýcha?“ Niekoľkokrát zopakujem otázku.

„V pohode,“ vyrozumiem, už sa na mňa nepozrie.

Za výdatnej pomoci sa mu podarí kľaknúť a držať sa zábradlia. Ustavične nalieha: „Dvihnite ma!“ Nepočúva, že sa neudrží na nohách, spadol by znova.

Petra sleduje dianie bez slova, jednou rukou ju držím za rameno, druhou telefonujem. Do tváre jej nevidím.

„Čo covid?“

„Si zaočkovaný?“ pýtam sa ho.

Podarí sa mi z neho dostať: „Je mi to ukradnuté.“

„Ťažko sa s ním komunikuje, zdá sa mi, že je pod vplyvom alkoholu. Pred pádom sa držal zábradlia a veľmi neisto kráčal, z nohy na nohu.“

Neviem prečo, je mi pred ním trápne povedať na rovinu, že je na šrot.

„Aha, takže alkohol. Nedávajte mu jesť, ani piť. Ak máte nejakú čistú látku, priložte mu na ranu, ale v žiadnom prípade nie papierovú vreckovku.“

Vidím kamošku ako ju vyťahuje z vrecúška, skôr, než to stihne urobiť, skríknem na ňu: „Andula, papierovú nie!“

Krv steká na tričko, ale nestrieka.

„Nedotýkajte sa krvi, bolo by ideálne, keby ste mali rukavice. Zostaňte pri ňom a buďte na telefóne.“

„Samozrejme.“

„Ďakujeme!“

Oni mne? Veď ja im!

Kamoška zostáva, ja s Petrou vychádzam z podjazdu, čakám tam, aby som ich usmernila. Až vtedy si všimnem, že Petra plače, je v strese. Zamávam na nich, pribrzdia.

„Je to tam, kde stojí pani v zelenom tričku. On je na kolenách, nedokáže vstať,“ ukazujem do stredu podjazdu.

Zaparkujú sanitku, vyskočí mladý muž a mladá žena s respirátormi, navlečú si rukavice a s nízkym vozíčkom na kolieskach kráčajú smerom k nim. Chvíľu trvá, kým sa im podarí naložiť ho. Cez šikmú plošinu ho vytiahnu priamo do vozidla. Záchranárka sa snaží získať odo mňa ďalšie údaje: „V akom ste vzťahu?“

Iste ju zaujalo naše rovnaké priezvisko.

Andula mi ukazuje vydezinfikované ruky a potichu za chrbtom zdravotníčky oznámi: "Zoberiem ju do chládku pod strom. Súhlasíš, Peti?" Príkývne a odchádzajú.

„Je to brat môjho bývalého manžela. Išli sme náhodou okolo, nestretávame sa,  bratia spolu posledné roky nekomunikujú.“

„Viete dátum narodenia?“

Prepočítavam v hlave. Bola som čerstvo tehotná s Ivou, keď sme oslavovali jeho tridsiatku. Takže rok narodenia 1951. Mama mu zomrela v deň jeho narodenín. 31.júla. Dátum som poskladala rýchlo. Horšie to bolo s adresou. Pred siedmimi rokmi mi povedal, že býva aj s mladším synom Pred Poľom, boli sme teda blízko, ale netuším, v ktorom dome, nenavštevovali sme sa.

„Nemáte kontakt na niekoho z rodiny?“

„Bohužiaľ nie. Ale skúsim cez dcéru.“

„My budeme v sanitke, keď niečo zistíte, príďte nám povedať.“ 

"Dobre."

„Ďakujeme vám veľmi pekne!“

Znova ma prekvapí ich vďačnosť a vľúdnosť, mohli by byť otrávení – zasa ďalší ožran.

Hľadám chládok, nevidím na display. Telefonujem Ive, vysvetlím, o čo ide, spojí sa cez messenger s bratrancom Martinom, posiela mi jeho telefónne číslo esemeskou.

Odovzdám kontakt a konečne sa ponáhľam za Petrou. Na kyselku už nejdeme, vytlačím ju na Zábranie medzi stromy, nech sa nadýcha a upokojí.

Ani po príchode domov sa nedokáže na nič sústrediť. Rozoberáme situáciu.

„Toto je môj strýko?! On nevidel, že plačem, že som v strese?“

„Peti, on nás pravdepodobne ani nespoznal. Bol opitý. Nevnímal tvoje rozpoloženie. Chcel sa za každú cenu dostať domov. Neuvedomoval si ani to, že toho nie je schopný.“

Večer napíše Martin Ive, tá mi prepošle: „Zašili mu hlavu, namerali 2,75 promile v krvi. Zavolali mi, aby som prišiel pre neho. V aute ma znova kŕmil tým jeho vysokým tlakom, že preto spadol. 15 minút bol doma a už sa obúva, že ide do krčmy pozerať futbal. Pýtam sa ho – ešte toho nebolo dnes dosť? Že on nepil. Keď som mu povedal, koľko mu namerali, ostal ticho. Nič s tým nenarobím. Len čakám, kde ho kto nájde a zavolajú mi z nemocnice. Ďakujem, že si zavolala, aj Gabike, že mala starosti, on ich nemá.“

Smutné.

Tlmočím to Petre, zareaguje prekvapivo: „Ja som sa o neho bála! Teraz sa strašne hnevám! Hovado je to! Prečo to robí svojmu synovi?! A to ti vtedy hovoril, že s tatinom sa nerozpráva kvôli tebe! Že ťa nechal samu so mnou! To mu mám veriť? Keď ma tam teraz takto videl plakať a nič?“

„Petra, to je zložité. Neviem, kedy a ako sa dostal do tohto štádia. Alkohol ho zmenil. To už nie je on. Nie je to v jeho rukách. Mne je veľmi ľúto Martina. Zostal na neho sám. Druhý syn Ivana, toho ani nepoznáš, žije roky v Anglicku, nemá tu nikoho. Pevná vôľa už nestačí, potrebuje odborníka. Pokiaľ si sám neprizná - mám problém, a to on neurobí, upije sa. Jeden infarkt už mal, vysoký tlak a takáto životospráva...“

Petra plače, hnevá sa, nemôže zaspať. Vyčíta si, že sme tadiaľ išli, už nikdy tým podjazdom nepôjde, budeme ho obchádzať. Zvláštny postoj.

To iste tá jej organická afektívna porucha. Nevie spracovať emócie.

Večer zaspávam s obrazom muža na chrbte. Budím sa zo spánku, ráno ho vidím znova, ako tam leží, oči dokorán, bezmocný.