Vianočný večierok

Vianočný večierok chránených dielní bol naplánovaný skôr, než prišiel lockdown. Petru to celkom potešilo, nechcelo sa jej. Neviem prečo. Sama nevie. Napriek tomu sa vedenie rozhodlo, že bude. V piatok o štvrtej, v ich chránenej dielni, Kaviarni na ceste. Zamestnanci, pracovní asistenti, sociálne pracovníčky z DSS spolu s riaditeľkou, odkiaľ sú všetci zamestnanci okrem Petry. Vedúca dielne a zriaďovateľka dielní spolu s manželom Milanom a synom Matejom. Spolu asi dvadsať zaočkovaných ľudí. Vedúca dielne Zuzana prišla pre Petru autom, napriek tomu, že je po operácii kolena a používa ešte barlu. Naložila som do kufra vozík, posadila Petru, pribalila tašku medovníkov. V meste ich čakal Milan, aby pomohol s vozíkom do kopca.

Kontrolovala som telefón, zdalo sa mi, že sú tam nejako dlho. Petra príde unavená, otrávená. Zazvonil pred siedmou. Zbehnem dole, preberiem si Petru, poďakujem Zuzane. Petra je ako vymenená. Rozpráva po schodoch, na chodbe, pri prezliekaní, je plná dojmov.

„Milan mal prejav. Hovoril o Ježiškovi, že toho má veľa, preto prišiel k nám tak zavčasu, aby to postíhal. Zhodnotil našu prácu, mal spočítané, koľko balíčkov sme za ten rok urobili. Nasmiali sme sa, on je taký vtipný. Na stoloch bolo slané, sladké, pizzové koláčiky, pagáčiky, moravské koláčiky. Reka, ako obvykle, spievala koledy a potom riaditeľka Janka povedala, že aj ja pekne spievam. Že ma počula, keď som vystupovala v centre na Bezručovej. Či by som niečo nezaspievala. Povedala som si – dostala si šancu, musíš ju využiť! Matej mi stiahol hudbu, spievala som Lásko má, ja stůňu. Vôbec som nevnímala ľudí, sústredila som sa iba na text a na to, ako som to nacvičovala s Katkou. Moja asistentka prišla za mnou so slzami v očiach, objala ma, že nevedela, že tak krásne spievam. Adam mi povedal, že spievam ako diamantová hviezdička. Milan s Hankou hneď začali uvažovať, že by mi vybavili učiteľku v ZUŠke. Hovorila som im, že sme to skúšali, ale nezobrali ma. Nevyhovujem vekom a aj keď sme chceli zaplatiť, nenašla sa učiteľka, ktorá by mala na mňa čas. Ani v kultúrnom centre, kde som chodila na spev niekoľko rokov, už nemajú lektora na spev. Ale vieš, akí sú. Oni sa len tak nevzdávajú. Možno mi naozaj niečo vybavia.“

„Peťula, som na teba taká hrdá! Vidíš, tak sa ti tam nechcelo. Keby sedíš doma, šanca za tebou nepríde. Nikdy nevieš, čo ťa kde čaká.“

Vybaľuje tašku. Vianočné dekorácie od klientov z DSS, zarámovaná fotografia zo stretnutia u Hanky T. v záhrade, bonbóny Lindt, káva a dve vstupenky na jej obľúbeného Donutila.

„Peti, zajtra pôjdeme zaniesť vianočné pečivo Peťovi a Ivovi, aj Hanke T.“

„Nebude zima?“

„Pôjdeme pred obedom, dobre sa oblečieme.“

Eufória z večera vyprchala, moc sa jej nechce, ale oblečie sa.

Odovzdáme krabičku chalanom, pokračujeme ďalej, začína jej byť zima. Niekoľkokrát jej ponúkam rukavice, odmieta. Stojíme pred bránkou rodinného domu, zvonček nevidím. Telefonujem: „Prekvapenie pre dobrých ľudí. Stojíme pred vaším domom, je niekto doma?“

„Nie je. Ja som u mojej mamy, Milan u svojej a Maťko je v kaviarni.“

„Škoda. Priniesli sme vám vianočné pečivo.“

Vtom vidím vychádzať z vedľajšieho domu mladú ženu. Držím telefón a v priamom prenose vybavujem: „Dobrý deň, mohla by som u vás nechať niečo pre Hanku T.? Nikto nie je u nich doma. Veľmi pekne ďakujem!“

„Tak budete to mať u susedy v dome číslo jeden,“ oznamujem výsledok.

„Čo vymýšľate, čo si robíte starosti?“

„Chcem vám veľmi pekne poďakovať za to, čo robíte pre Petru, prajem vám krásne Vianoce a buďte zdraví.“

Pridávam na kroku, už zo mňa tečie, len nech je Petra čo najskôr v teple.

„Vidíš, aj ona ti povedala, čo vymýšľaš! Nejako mäkneš.“

„Petra, ja si veľmi vážim ľudí, ktorí pomáhajú iným. Nezištne. V rámci svojho voľného času. A mám potrebu im za to poďakovať. Povedať im, že si to vážim. Možno ty to berieš ako samozrejmosť. Tak si tvrdni, ja sa za to nehanbím, že mäknem.