O koženej sedačke - Dialyzačný denník

Rok predtým mama pravidelne navštevovala nefrologičku. Teda raz do mesiaca som zaniesla jej zbierku moču a z času načas  jej spravili laboratórne vyšetrenia. Toto trvalo  niekoľko mesiacov, až kým to mamu prestalo baviť a skončila s nikam nevedúcimi návštevami nefrológa.

December – mame zistili zlyhávanie obličiek – vysoké hladiny kreatinínu v krvi. Svrbelo ju celé telo a až kým neliezla pomaly z kože, nebola ochotná navštíviť lekára. On ten lekár nakoniec navštívil ju. Máme kúzelného obvodného lekára, ktorý ale nezachráni a nenahradí celý zvyšok nášho zdravotníckeho systému.

Pri prijímaní do nemocnice, jej lekárka začala ospevovať rozkoše spojené s dialýzou. Kožené sedačky a možnosť, že bude môcť všetko jesť a piť, lebo DIALÝZA.

Mama na internom – navrhli jej dialýzu, ktorú najprv odmietla, čo sa personál nemocnice dosť divil, ale na druhý deň ju odklepla. Narezali jej krk a nainštalovali vstup pre dialyzačnú mašinu. No a na dialýze si skoro zakaždým vypočula šomranie sestier na jej kaval /ako keby si ho mama sama narezala našila/ na to že nefunguje tak, ako by mal. No fungoval nejaký čas, na Vianoce na Štedrý deň som mamu zaviezla do nemocnice – teplota okolo 38 stupňov je pre dialyzovaného pacienta dosť nebezpečná. Asi hodinu som vyjednávala so sanitkou, aby mamu vzali na Kramáre a nie do štátnej nemocnice – /zabiť si ju dokážem aj sama/. Navyše v štátnej nemocnici nie je dialyzačné stredisko, ale to je drobný a pre pacienta s vysokými teplotami a začínajúcou sepsou /ako sa o dosť neskôr zistilo/ nepodstatný detail. Ako aj to, že bez dialýzy sa veľmi nepohne a dlho neprežije.

Sedačka v dialyzačnom stredisku mala byť kožená a nová. Len dúfam, že zvyšok vybavenia nemá nič spoločné s popraskanou koženkou a voľne visiacimi a lezúcimi útrobami z nej. Spomenula som si na „Calendar girl“ a sebakriticky som sa večer pozrela do zrkadla. Musela by som ukecať rotu inej váhovej a vekovej kategórie než som ja, aby si ten kalendár aj s mojimi fotkami a fotkami mojich kamarátok aspoň niekto kúpil. Iba ak by sa rozdával s nejakou politickou stranou a bol by súčasťou predvolebnej kampane. Tá znesie všetko, možno by zniesla aj moje fotky. Prípadne by som zo seba mohla urobiť skladačku z niekoľko tisícov malých kúskov. Do balenia pre vášnivých skladateľov by som pridala ešte niekoľko rezervných kúskov a päť kilové balenie lepidla pre toho, komu by sa to napriek všetkému podarilo poskladať.

16.3.- Dnes jej zaviedli permanentný kaval. Na posteli sa vystriedalo X ľudí pred mamou a asi ešte príde pár aj po nej. Nie je dôvod prezliekať posteľ. Nie každému sa chce ležať v posteli po niekom inom /napríklad po p. Szabovej/, ale to nikoho nezaujíma. Zaplať 15 eur, navleč si fľakatú košeľu /ale aspoň čistú/ s chýbajúcim zapínaním a zaľahni na špinavú posteľ a čakaj aj niekoľko hodín. Tí šťastnejší sa v ten deň na rad ani nedostali. Niekoľko krát na ňu volali pani Szabová, až som mala strach, aby jej neurobili zákrok naplánovaný pre p. Szabovú. Pri tretej otázke som už prikývla. Odporovať niekomu v bielom plášti s kudlou v ruke by som si predsa len nedovolila. A potom človek už začne aj pochybovať. Čo ešte taká pani  Szabová? Bolí to ako sviňa. Najprv najmä bolelo zrušenie dočasného kavalu na krku a ako dozneli analgetiká tak pekelne bolí aj tá nová inštalácia. Fistula na ruke síce nefunguje, ale prsty modrajú naďalej. Aspoň niekto tu má charakter. Do pôvodného stavu ruku nik nedá. Odstránenie starého kavalu je bez umŕtvenia – tiež aj zašívanie zvyšných otvorov po ňom. Chirurgovi drobné jačavé protest songy, ktoré počuť až na chodbu zrejme nevadia. Pravdepodobne pri štúdiu medicíny majú predmet ešte zo staroveku – nevšímať si rev a  kvílenie pacienta. Prípadne ich učia ako správne priviazať pacienta k stolu, aby sa príliš nemetal.

Napísala som mame do zrkadielka, že ak ešte raz by mala ísť na zákrok, tak by som rada o tom vedela dopredu, aby som mohla vybaviť iné pracovisko – možno s ľudskejším prístupom a s inými hygienickými návykmi. Bolo to ako napichnutie osieho hniezda a tanec okolo neho. Vraj sa majú Angličania oveľa horšie. No možno majú, ale naozaj sa musíme porovnávať s kultúrnymi veľmocami ako je Somálsko, aby sme mali pocit, že nám je fajn ?

Cely život mama zápasila so svojou váhou až kým konečne v 80 jej sestra povedala „Aká ste štíhla! No človek sa niekedy dočká, ale trvá to strašne dlho.

Prešiel medzitým rok a na dialýze pribudla nová sedačka – koženková. Žeby som predsa len na začiatok zašla do fitka ?

15.1. Mama má problémy s kolísavým tlakom. Dalo by sa na dialyzačný prístroj pripevniť prístroj, ktorý by v pravidelných intervaloch počas dialýzy monitoroval tlak. Známi sa rozhodli na to prispieť a ich firma po dlhšej výmene mailov poslala peniaze na účet. A čakalo sa na mašinu.

Marec  – primár je chorý.

Primár je na dovolenke.

Chýba nejaká pečiatka.

Prístroj nie je schválený našimi orgánmi. Aj keď nelieči, iba monitoruje tlak. Ale bez pečiatky?

7. 10. – za normálnych okolností sa v tomto termíne oslavuje VOSR. Lekári sa rozhodli že je to ideálny termín na výmenu kavala. Ja by som bola rada nech si v rámci osláv chirurgovia zarežú do niečoho iného než je moja mama, a kto to v tom momente možno naozaj ten radikálny rez potrebuje.

Lekár študuje šesť rokov svoje remeslo, plus nejaká prax a ďalšie skúšky. A pacient je naozaj nehodná duša, ktorá nemá rozhodovať o sebe a prípadne spochybňovať lekárske závery.

Prístroj ešte stále nie je namontovaný a nie som si istá, že niekedy bude.

8.11.  tlakomer je namontovaný na dialyzačnom prístroji a mama bola namontovaná na ňom.

Bola to ale aj zatiaľ prvá a jediná dialýza s tlakomerom. Je možné, že je naďalej namontovaný na mašine, a potom je to otázka šťastia, kedy mamu na túto konkrétnu mašinu primontujú – šanca asi 1 ku 25, alebo je už preč.

Možno sa bimbá už niekde inde.

Tretí rok mamu vozia na dialýzu 3 krát do týždňa. Aj tak to nebráni tomu, aby dispečing neposlal sanitku na adresu, na ktorej mama nebýva a nepožadoval vzápätí odo mňa, aby som stála na ulici a mávala na sanitku, ktorá sa nachádza na druhom konci starého mesta. Sanitkári už mamu poznajú, a chceli ju vyzdvihnúť dokonca na adrese, na ktorej skutočne býva, ale bolo im povedané, že sa mama presťahovala. Bola som v pokušení odtlačiť mamu na želané miesto – ale v tom čase som netušila, že oni sú už niekde inde a nik sa neunúval povedať mi, kde by to želané miesto malo byť. Až neskôr som zistila, že to mal byť niekoľkohviezdičkový hotel. Naši dôchodcovia a najmä dialyzovaní dôchodcovia sa majú naozaj dobre.

6. 1.  operácia na ktorú niekoľko mesiacov posielali moju mamu /drobný a bezpečný zákrok/ a ktorú vytrvalo odmietala, napokon na ňu išiel ďalší z dialyzačných pacientov. Neprežil ten zákrok.

17.5. Mama sa na dialýze obarila vriacou kávou. Podľa obrovského fľaku na svetri som mala dojem, že tej kávy muselo byť pol litra. Netušila som, že dve deci sú schopné napáchať takú škodu. Na dialýze jej poskytli prvú pomoc ale ešte predtým si stihla mama dať posledné pomazanie na čerstvo obarenú ruku – natrela si ranu ramou. „Maslo“ našťastie nespôsobilo žiadnu väčšiu škodu. Možno ako vedľajší ropný produkt mala tá hmota sterilný charakter. Alebo aspoň charakter. Fakt je, že ani v chladničke tak skoro nesplesnie.

19.5. Po x rokoch ma mama požiadala aby som ju objednala k zubárovi. Mala pocit, že ju začína bolieť zub a nechcela to nechať dôjsť do ďalšieho štádia, kedy človek vie jasne, že ho bolí zub, akurát už nevie ktorý to je. Vylučovacou metódou som našla zubné pracovisko s výťahom a bezbariérové. Bezbariérové bolo až do momentu, keď som mamu aj s vozíkom vytiahla z auta a pochopila som, že niekto rozobral celý príjazdový chodník a cez jamy a kusy voľne položeného betónu po schodoch to neoddrncám. Potom to už bolo jasne s bariérami. Ale ochotný robotník, ktorý si dal pauzu v márnej izolácii tejto budovy od spodných vôd ma strepal aj s vozíkom plne naloženým mamou. Niekoľko kaluží som minula.

Urobili röntgen maminho pomerne zachovalého chrupu. A ani po otvorení úst nebolo celkom jasné, kde je problém. Až kým mama nesiahla do úst, nevytiahla kus koreňa. Domov šla spokojne a bez vŕtania a s pochváleným stavom chrupu. Byť pochválená, nenavŕtaná a ešte k tomu zadarmo...Mať 82 a 18 vlastných zubov nie je zlá kombinácia. Ale keď ma na začiatku schodiska čakal zaseknutý prdelosvišť /schodiskový výťah/, tak ma prešla povznášajúca nálada. Povznesenie na vynesenie na poschodie to nestačilo. Ale na opravu a s tým súvisiace kliatie už áno. Mala som dosť času na občerstvenie a obnovenie svojho a najmä rodičovského vybavenia týmto smerom. Pri prechode na nemecké nadávky ten krám konečne prestal zúfalo pípať a pomaly odsvišťal po mamu o poschodie nižšie. A medzi svišťaním spustil aj on niečo írečité v dvojkovej sústave.

Kamarátka jej doniesla vodu z kúpeľov. Bolo to o niečo lepšie, ako keď jej druhá kamarátka priniesla vodu z Lúrd a donútila nič netušiacu mamu tú odstátu brečku vypiť. Našťastie toho nebolo veľa. Ale medzitým, čo sa stal z mamy dialyzačný pacient dávam pozor na to, čo jej kto prinesie aj s tým najlepším úmyslom. Došla teda voda z kúpeľov. Darca prehlásil, že je najlepšia na inhaláciu. V duchu som si spomenula na prastarý inhalačný prístroj, ktorý som láskyplne pred nedávnom, keď sa mi dostal neopatrne do rúk okamžite vyhodila. A nový krám som nemala chuť kupovať.

„Ako si predstavuješ tú inhaláciu?“ Hlboko som sa zamyslela nad možnosťami.

„Hrniec s parou?“

„Máš ešte niekoľko miest na tele, ktoré nie sú obarené.“ A ja mám niekoľko druhov náplastí na ošetrenie. Aspoň by som si fixkou mohla značiť vývoj a niekam na voľné miesto na koži pridať aj grafy.