Minúta Súprstár alebo Lola beží o život

ako to už u mňa býva zvykom, je to zas len jeden okamih :)

Pomaly sa stmievalo.
"3 - 2 - 1..." a rozbehol som sa.
Neviem, ako len niekomu mohlo napadnúť, postaviť internáty hneď vedľa cintorína. Alebo cintorín vedľa internátu. No a tých internátov je tu v Mlynskej doline viac, takže to asi nebol iba jednorazový omyl projektantov. Ale teraz to asi nezmením - niekoľko tisíc vysokoškolákov býva vedľa porovnateľného počtu nebožtíkov v hroboch, a práve teraz všetci musia chodiť po chodníkoch sem a tam. Samozrejme, mám na mysli tých študentov, lebo inak by to bol riadny horor.
Nebožtíci sa správajú omnoho kultivovanejšie než študenti, sú omnoho tichší a hlavne nezvracajú na chodníky. Návštevy majú hlavne cez deň a pri tých návštevách im nevŕzgajú postele. Sú proste slušnejší.
Prebehol som okolo jednej dôchodkyne, ktorá práve odchádzala z návštevy nejakého slušnejšieho obyvateľa a podľa jej rozžiareného pohľadu som usúdil, že zbadala niečo, čo už dlho predtým nevidela. Ale bez vysvetlenia som utekal ďalej, nebol čas.
Prebiehal som okolo ľudí, ktorí sa náhlili z internátu, iní sa už vracali unavení na izby. Tak to už býva v podvečer, týždeň pred skúškovým odbdobím. Nejaká skupina uchechtaných mladých slečien si ma dokonca chcela vyfotiť, ale chvalabohu - alebo skôr vďaka ich nešikovnosti - to proste nestihli a už som bol dávno preč. Na chvíľku som si fakt pripadal ako superstar.
Z kopčeka nad futbalovým ihriskom sledovali tú minútu ako z kráľovskej lóže všetci kamaráti zo školy a dokonca aj moja bývalá, ale nejak mi tam nevadila. Aj tak nevidela nič nové. Rehotali sa na všetkých tých blbých pohľadoch a - ako sa mi nesôr priznali - aj na mojom víťazoslávnom úsmeve.
Je to snáď dvesto metrov, od autobusovej zastávky až k búde s hamburgermi a lacným vínom tesne pod intrákmi a asi trištvrte tej vzdialenosti som už prebehol. Dostávam sa do cieľovej rovinky, kde ma v aute - podľa dohody - čaká Miro. Ešte som prebehol okolo skupinky študákov, ktorí si kupovali hotdogy a pozerali na mňa ako na zjavenie. Za oknom auta som uvidel Mirov skysnutý ksicht, lebo do poslednej chvíle neveril, že sa na to odhodlám. Síce som si musel dať dvoch panákov kvôli odvahe, ale podstatné je, že som ten kúsok prebehol, aj keď sranda bola v tom, že som mohol mať oblečené len hodinky a topánky. Vletel som udychčane do auta: "Vyhral som! Daj sem pětikilo!"

---