Light

Ak chceš byť básnik, musíš myslieť ako básnik. Povedal múdro Daniel. Aspoň mi tak pripadal.

A ja som si pripadal tak ako vždy.

Človeče ako myslí básnik? To by fakt zaujímalo.

Vyzeral zmätene. Na chvíľu sa zamyslel. Chytil ma okolo pliec. A začal.

Vidíš tam ten komín? Ukazoval smerom hore. Svietilo slnko. Prižmúril som oči. A súhlasne pokýval.

No vidíš a ja tam nevidím komín. Ja tam vidím poéziu. Povedal vážnym hlasom. S dôrazom na slove poézia.

Aha. Odpovedal som chápavo. Ale aj tak som tam videl len komín.

Nikdy zo mňa nebude básnik. Uškrnul som sa keď som odchádzal.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

A všetku tu krásu krásnych ľudí mám akurát ak v paži. Aby som nebol vulgárny. Uvarím si čaj a dve lyžičky cukru. K tomu. Cez sklo vidím ako sa hrajú deti a nad deťmi poletujú holuby. Možno dostanú vtáčiu chrípku.

Pomyslím si.

Nikdy zo mňa nebude romantik.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Bavím sa s ľuďmi, aby som o nich mohol písať. A niektorí to o mne vedia a bavia so mnou. Aby som o nich niečo napísal. A iným to zasa vadí. A nepovedia mi nič. Len celé hodiny čumia do steny a opakujú.

Nemôžem ti to povedať. Ty by si o tom napísal poviedku.

A ja sa usmejem. Pretože sa usmievam rád. A chcem aby mi verili. A vravím, že nie, že fakt nie som až také hovado.

A oni sa potom ešte chvíľu zdráhajú. Ale nakoniec mi to povedia. Pretože mám modré oči. A naozaj vyzerám ako ten typ človeka, ktorému môžu veriť.

A tak mi rozprávajú a rozprávajú. A ja niekedy aj ľutujem, že som sa pýtal. Však koho už dnes zaujímajú mladé poetky. A to, že im v šuflíku štrngocú venušine guličky.