Volavky

Aj ja teba.

Ja teba tiež. Odpovedal som. A chytil ju za ruku ešte pevnejšie.

Čo? Asi mi ušla niť. Skočila do toho Zuzanka.

Ale nič. Si nevšímaj. Uzemnili sme ju rodičovským dvojhlasom.

No však povedzte. Otravovala.

Není dôležité. Odbil som ju.

Tak ja musím. Povedala zrazu.

Čau. Odsekol som.

Ahoj. Povedala milo moja milá.

A Zuzanka sa zatiaľ stratila niekde medzi panelákmi

Ale je zvedavá. Čo? Rozosmial som sa.

Nooo. Si píš. Povedala polohlasom.

A potom som ju znova som chytil za ruku. a viedol pod hradom a pri rieke a popod Bystricu a ešte po parku. A celý čas sme sa držali. A klopkali nohami o betón. Do taktu. Tak ako sa patrí. Sme sa bozkávali. Schovávali do dlaní. A smiali sa na ľuďoch.

Pretože na ľuďoch sa dá vždy dobre zasmiať. Keď je človek šťastný.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Už viem čím chcem byť. Prepol som na inú tému.

Čím? Učiteľom? Zatvárila sa provokatívne.

Ne. Komerčným spisovateľom.

Čo?

Ako chápeš. Takým čo píše to čo chcú ľudia čítať.

Andrgraundovo zakrútila hlavou. Ale nenechal som sa tým rušiť. Bol som vo švungu.

Chápeš. Chodiť do telky. Telerána.

Raňajojok. Začala sa konečne chytať.

Hej. Smotánka. A chcem byť na obálkach časákov. Trochu rebel. Trochu romantik. Chápeš?

Nadýchla sa, že niečo povie. Bolo mi to fuk. Pokračoval som.

Chápeš. Mal by som ženu. teda samozrejme teba. Deti. Tak dve. Chatu. Psa. A písal by som o tom tie články. Akože recepty na šťastné manželstvo.

Nadýchol som sa pre zmenu ja. Ona mlčala.

A keby mi dobre zaplatili. Tak aj tie heslá na pohľadnice. Chápeš?

Zmraštila čelo. Akoby nechápala.

No však chápeš. Ako tie, že láska je všetko ak nie ešte viac. A tak.

Usmiala sa už trochu komerčnejšie.

Dobré to bude. Pochváli som sa.

Už ti niekto povedal, že si magor? Dostala sa konečne ku slovu.

Nie. Vari som? Chlapčensky som zdvihol kútiky úst.

Veľkýýýýýýýýýý. Povedala. Rozpažila ruky.

A dala mi veľkúúúúúúú pusu.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Deň plynul. Milenci dopíjali svoj čaj. Aj my sme sa bozkávali. V tichu okolo nás. Hustla tma. A rástli dotyky. A ja som mal pocit, že musím niečo povedať.

Chcel by som byť volavkou.

Čím.

Volavkou.

A to už prečo?

Neviem. Nič iné mi nenapadlo. Povedal som. Rozhodil rukami. Pobozkal ju. A po chvíli.

Mlčí sa s tebou nádherne. Zašepkal. A niekde vo filme by sa možno pohlo nebo.