Diabetička

Mama dnes ide na obávanú diabetológiu. Po návrate mi telefonuje celá rozjarená: „Taký dobrý doktor tam bol, taký chlapčisko. Vôbec ma nestrašil, bol taký ľudský. Študoval si kartu a hovorí mi – vy ste od roku dve tisíc šestnásť diabetička. Nie, pán doktor. Ja som tu ešte nebola. Nikto ma neposielal. Máte tu napísané – negatívny postoj, odmieta diabetologickú ambulanciu. Aaaaale, to si ani nepamätám.“

„Dobre si ty pamätáš, mama!“

Smeje sa ako nezbednica.

„Ale on mi všetko uznal. Áno, viem, že to nemáte jednoduché. Dialýza, vysoký tlak, cukrovka. Toto všetko sa podpísalo na vašom zraku. Že by som nemala jesť sladké ako hlavné jedlo. Jesť hlavne mäso.“

„Predpokladám, že si mu povedala, že ty sladké vôbec neješ, ani sa ti nežiada,“ doberám si ju.

„To nie. Ale ako hlavné jedlo sladké nejem!“

„To nie. Iba sladká bodka po každom obede.“ V poslednej dobe po každom jedle.

Smeje sa.

„Ohromný bol. Všeličo sa ma povypytoval. Že čím to je, že som po toľkých rokoch predsa len prišla. Pán doktor, musela som. Chcem ísť na operáciu šedého zákalu a bez vás ma nezoberú. Ale sľúbte mi, že budete teraz chodiť na kontrolu. Teraz vás objednám za pol roka, potom za rok. Ale pán doktor, za rok tu už ja nebudem, hovorím mu. Tak sa takto dohodneme. Ak sa obidvaja dožijeme, stretneme sa za pol roka a potom za rok. No strašne fajn bol. Renátku som pozvala do cukrárne. Ale jaká cukráreň! Moravské koláčiky, štrúdle, tých zákuskov! Dali sme si kávu, ja veterník, Renátka laskonku a venček.“

„Mama, z diabetológie rovno do cukrárne?!“ karhám ju.

„Šak povedal, že trošku môžem. Len naraz nemôžem veľa.“

„To znamená, že od rána od deviatej, po troškách celý deň?“

Záchvat smiechu, ničím jej dnes náladu nepokazím.